Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Nulová prevencia násilnej kriminality: Kde je úcta k ľudskému životu? Jeden väzeň nás stojí tisícdvesto eur mesačne. Resocializačné centrá nemáme. Na slobodu sa nám dostávajú nebezpeční recidivisti, no systém naháňa „extrémistov“

Nulová prevencia násilnej kriminality: Kde je úcta k ľudskému životu? Jeden väzeň nás stojí tisícdvesto eur mesačne. Resocializačné centrá nemáme. Na slobodu sa nám dostávajú nebezpeční recidivisti, no systém naháňa „extrémistov“

27. 2. 2017

vytlačiť článok

Redakcia Protiprúd prináša zamyslenie nad dlhodobým zanedbávaním resocializácie prepustených väzňov, ktoré je jednou z príčin ich opätovnej kriminálnej činnosti

Napriek tomu, že ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská so svojou suitou naháňa akýchsi extrémistov, ľudia majú strach zo skutočných kriminálnikov. Slovenskom otriasol prípad brutálnej vraždy Evy (†28) z Novej Bane, ktorú vrah chladnokrvne dobodal. Podozrivý Miroslav už v roku 1989 polial svoju 18-ročnú priateľku Zuzanu kyselinou sírovou, za ublíženie na zdraví si odsedel šesť rokov. V roku 1999 zaškrtil tehotnú priateľku Evu (†18) po tom, čo mu oznámila, že sa s ním chce rozísť a ísť na potrat. Za vraždu dostal trest 23 rokov odňatia slobody a súd jeho konanie označil za obzvlášť spoločensky nebezpečné a možnosti nápravy páchateľa videl značne sťaženú. Napriek tomu sa dostal podmienečne (!) na slobodu a opäť zabíjal. Bloger cudzinec volá po účinných spôsoboch, ktoré by chránili spoločnosť pred podobnými násilníkmi.

Systémové zlyhanie

Opäť sa ukázalo, že cieľom spravodlivosti na Slovensku je odhalenie vinníka, vynesenie trestu … a tým sa vlastne všetko končí (ak teda nerátame samotný výkon trestu). Dnes už ide naozaj (len) o výkon trestu a výsledkom je zmarený život mladej ženy, dve siroty a …Ešte si pamätám tragédiu, ktorá sa odohrala v Banskej Bystrici v roku 1999, kedy vyhasol život inej mladučkej ženy, ktorá mala celý život pred sebou. Pamätám si aj slová matky vinníka, ktorá po oznámení trestu (ak sa nemýlim, bol vo výške 24 rokov) len zašomrala sklamane „veľa mu dali“. Ak dobre rátam, tak násilník sa vrátil z väzenia po odpykaní šestnástich rokov, a nie po jedenástich – ako uvádzali médiá. No nech je to akokoľvek, hoci by som sa aj mýlil, pravdou ostáva, že došlo (opäť) k systémovému zlyhaniu. Pretože ak je jediným spôsobom riešenia porušenia zákona výkon trestu – niečo naozaj nie je v poriadku. Tým skôr, že v iných krajinách už dávno pochopili nemennú pravdu – výkon trestu je len prvým krokom, ktorý má viesť k náprave a vyriešeniu problému.

Ponechajme osud vinníka vyšetrovateľom a sudcom a skúsme sa zamyslieť, prečo sa množstvo odsúdených po výkone trestu opätovne vracia na staré chodníčky a znova končí za mrežami. Prečo musíme opätovne prispievať na náklady spojené s výkonom trestu, prečo máme preplnené väznice a nehľadá sa skutočné riešenie, ale len spôsoby, ako zvýšiť kapacitu väzníc. Odpoveď je jednoduchá, no riešenie zložité. Neexistuje záujem na najvyšších miestach, aby sa vytvorilo komplexné riešenie prevencie proti kriminalite ako resocializácie páchateľov trestnej činnosti.

Dnes to funguje asi takto – páchateľ si odsedí trest, vykopnú ho za brány väznice a ďalej sa nikto nestará, čo s ním bude. Viac-menej nikoho nezaujíma, či má rodinu, strechu nad hlavou a nejakú možnosť obživy. Šťastnejší majú nejaké prostriedky na začiatok, tí menej šťastní dostanú od väznice prostriedky na cestu do miesta trvalého pobytu a... koniec. Slovami bývalého pracovníka väznice, najväčšou tragédiou pre prepusteného je, ak má len financie na cestu „domov “, a prepustia ho v piatok poobede. Cez víkend má obvykle smolu, ostáva mu šanca na vyhľadanie nejakej charity (ak je toho schopný) alebo prehladovanie pod širákom – do pondelka. Kto nevydrží, pomôže si, ako vie – a obvykle zase končí vo väzení. Iste, sú aj výnimky.

Vzniká otázka, prečo nie je vytvorený skutočne fungujúci systém resocializácie po uplynutí trestu. Iste, niekto namietne, že ani slušní ľudia nemajú dnes prácu (a ja s týmito slovami súhlasím), lenže problém je trošku hlbší – ak nepomôžeme človeku, ktorý už raz skĺzol po šikmej ploche, obvykle po nej skĺzne opäť a zase bude žiť na trovy slušných ľudí, vrátane tých, čo nemajú prácu. Pritom máme dostatok oblastí, kde je akútny nedostatok pracovnej sily a prostriedkov na naplnenie potrieb verejnosti. Máme napríklad rozbité cesty, pričom na ich opravy nie je nikdy dostatok financií. Ak musíme dať na jedného väzňa približne tisícdvesto eur mesačne (pozn. red. – v roku 2013 stál štát pobyt jedného väzňa vo väznici cca 14.000 eur – zdroj) prečo by sme nemohli tieto prostriedky investovať do človeka, z ktorého by mala spoločnosť aj úžitok? Prečo by sme nemohli vytvoriť resocializačné centrá, ktoré by pomáhali prepusteným k návratu do normálneho života, a zároveň by prospeli aj k naplneniu verejných potrieb?

Čítajte TU: Kalkulovanie s cigánskou otázkou: Vládnuci sociálni demokrati chcú robiť poriadok. Problémové cigánske osady čaká prísny režim. Viac policajtov a neštandardné opatrenia. Občianska iniciatíva – múry a vlastné hliadky

Súhlasím s tvrdením, že násilníka či psychopata sotva zmení len práca. Lenže aj tu máme dlhé roky neriešené problémy súvisiace s diagnostikou páchateľov najzávažnejších trestných činov a hľadaním foriem, ako ochrániť pred ich skutkami spoločnosť. Pretože, naozaj si nemôžem pomôcť, podľa môjho názoru je človek, ktorý zavraždí dve mladé ženy, duševne chorý. A v jeho prípade môže väzenie ochrániť spoločnosť pred jeho skutkami, no problém sa v skutočnosti nevyrieši, len odloží či skryje do bezpečia – zamknutej miestnosti.

Zatvoriť a zahodiť kľúč!

Vyspelosť spoločnosti sa zvykne hodnotiť aj podľa starostlivosti o chudobných, chorých, starých ľudí a väzňov. Povedzme si otvorene, podľa týchto kritérií je vo svetle nedávnych udalostí je slovenská spoločnosť veľmi zaostalá. Môžeme si dnes dať klapky na oči a zakričať: Je to vrah, zatvorte ho a zahoďte kľúč! Tým však nezabránime, aby sa podobné tragédie aj v budúcnosti neopakovali. Ak chceme naozaj chrániť spoločnosť a predchádzať tragédiám, mali by sme hľadať naozaj funkčné riešenia – počnúc zmenou prístupu k prepúšťaniu páchateľov najzávažnejších trestných činov (tu by naozaj mali rozhodovať skúsení odborníci v rôznych oblastiach, nielen spravodlivosti), pokračujúc vybudovaním funkčného systému resocializácie (môžeme využiť skúsenosti severských krajín, ale aj napríklad USA či Kanady) a hlavne väčšou intenzitou boja proti základnému problému spoločnosti – chudobe, ktorá je často príčinou kriminality.

A na úplný záver – som presvedčený, že ministerka spravodlivosti by mala vykonať kroky, vedúce k dôslednému prešetreniu okolností podmienečného prepustenia páchateľa brutálnej vraždy z výkonu trestu a mali by nasledovať aj kroky, ktoré by zabránili, aby sa podobné tragédie – opakovali. Pretože som presvedčený, že v tomto prípade došlo k závažnému pochybeniu zo strany tých, ktorí navrhli a schválili predčasné prepustenie z výkonu trestu.

Zdroj.


reklama

Tagy článku

Odporúčame

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie...

Islamistický teror: Cielené búranie mostov medzi kresťanmi a moslimami. Vražedná ideológia má pôvod v koráne. Bojuje sa aj pretvárkou a sladkými rečami. Prehrá ten, kto zabudne na svoju minulosť

Islamistický teror: Cielené búranie mostov medzi kresťanmi a moslimami. Vražedná ideológia...

reklama
reklama

Najčítanejšie články

Chytré hračky: zabijaci všetkých vrodených schopností. Prečo máme problémy porozumieť textu? Masová degenerácia mozgov. Kruh sa uzatvára, bude ešte horšie. Cesta k záchrane pred „debilizáciou“ existuje. Začneme znova čítať?

Chytré hračky: zabijaci všetkých vrodených schopností. Prečo máme problémy porozumieť...

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
to top