Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Slovenský vulgárny kapitalizmus: Staroba je zločin! Ako spoločnosť sme zlyhali. Chýba nám súcit a láska, stratili sme úctu k predkom. Trinásť mŕtvych starcov klope na naše svedomie. Máme ho ešte?

Slovenský vulgárny kapitalizmus: Staroba je zločin! Ako spoločnosť sme zlyhali. Chýba nám súcit a láska, stratili sme úctu k predkom. Trinásť mŕtvych starcov klope na naše svedomie. Máme ho ešte?

31. 1. 2017

vytlačiť článok

Redakcia Protiprúd prináša zamyslenie nad morálnym úpadkom našej „civilizovanej“ spoločnosti, v ktorej pohŕdame starými ľuďmi a odpratávame ich zo svojej blízkosti ako nepotrebné veci

Vyspelosť spoločnosti sa pozná podľa toho, ako sa vie postarať o svojich seniorov. Podľa tohto meradla sme zlyhali na celej čiare. Ilustruje to aj situácia v domove dôchodcov v Bratislave na Pažítkovej ulici, kde zomrelo od decembra trinásť starých ľudí za veľmi zvláštnych okolností. Vedenie zariadenia to odôvodňovalo chrípkovou epidémiou. Dušan Pekár, starosta mestskej časti Ružinov, pod ktorú tento domov patrí, v súvislosti s úmrtiami dokonca povedal, že to boli starí seniori v terminálnom štádiu (!).

Napokon však vyplávali na povrch iné skutočnosti: v domove dôchodcov je málo personálu a nestíhajú sa o klientov starať. Často sú hodiny bez vody a v jednej plienke aj celý deň. Podľa Silvestra Obucha z Asociácie prijímateľov sociálnych služieb bola v domove nepostačujúca základná sociálna starostlivosť o seniorov v rozsahu ich primárnych fyziologických potrieb – pitný režim, podávanie jedla, liekovanie, prebaľovanie po vyprázdňovaní, včasné privolanie zdravotníckej pomoci atď. Bloger Jozef Marec vychádzajúc z vlastných skúseností tvrdí, že spomínaný domov dôchodcov je iba špička ľadovca.

Smutná vizitka doby

Téma trinástich starcov, ktorí zomreli behom mesiaca v istom domove sociálnych služieb v Bratislave, otvorila na Slovensku ďalšiu kauzu. Po armádne povýšených bojovníkoch za práva oligarchov a amorálny stupídny režim, čo spoločnosť viac pobavilo než naštvalo, je tu kauza z celkom iného súdka. Kauza o najponíženejších z ponížených, o najúbohejších, najslabších a najzbytočnejších spoluobčanoch. Tých trinásť zomretých behom mesiaca je iba špička ľadovca, takých trinástok je na Slovensku X. Je to jedna z najsmutnejších vizitiek a najotrasnejších kapitol našej súčasnosti. Osud starcov v období slovenského vulgárneho kapitalizmu, ktorý je ešte horší než ten prvotný, na začiatku priemyselnej revolúcie v Anglicku. Je síce technicky vyspelejší, no ešte oveľa amorálnejší.

Dnes je staroba, podľa WHO vek nad 65 rokov, väčším zločinom než miliardové tunely do verejných peňazí. Mnohí z tých, ktorí mali tú drzosť, že neumreli ešte v produktívnom veku, musia pykať a trpieť za to, akú spoločnosť, verejnú morálku a aký vzťah k tzv. tradičným hodnotám pomáhali svojou celoživotnou poctivou prácou vytvoriť. Čítal som viacero článkov, názorov, ba i blogy s diskusiami. Všetci riešili starostlivosť alebo nízke platy ošetrovateliek. No ja sa pýtam, kde boli príbuzní? Vari všetci tí geronti prežili svoje deti? Vari okrem verejnej inštitúcie už nemali nikoho?

Iste, separácia starcov zavretých medzi štyrmi múrmi je výhodná pre viaceré strany. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, no taký domov dôchodcov je síce malý, ale príjemný zdroj príjmov. Už som sa opakovane presvedčil vo viacerých sférach života, že vo verejnej správe sa ani jedno jediné euro nevynaloží bez toho, aby aspoň desať centov neskončilo v tých správnych vreckách. Ani euro. A taký domov dôchodcov treba najprv postaviť. Spriatelená stavebná firma dostane zákazku a lobista provízie, ktoré putujú ďalej. Do domova dôchodcov treba veľa rôznych vecí: potraviny, lieky, plienky, šatstvo, pranie, upratovanie… To všetko sa často umelo predražuje a hoci sú to proti kauze Baštrnák smietky, niekoho potešia a v konečnom dôsledku sú z nich desiatky miliónov.

Domovy sociálnych služieb a sociálna problematika ako taká prináša mnohé benefity viacerým, len nie tým, komu majú slúžiť. Vezmime si taký vysokoškolský študijný odbor sociálna práca. Máme najvyšší výskyt sociálnych pracovníkov na kilometer štvorcový. V mnohých väčších mestách sú detašované fakulty rôznych univerzít, ktoré chrlia absolventov. Len v praxi to, žiaľ, vôbec nevidno. Kde sú všetci? Robia niečo iné. Urobili si vysoké školy, lebo nejakú potrebovali k výkonu svojej práce, na míle „sociálke“ vzdialenej. Tak napríklad na úrade Žilinského kraja pracoval ešte donedávna jeden takýto absolvent. Ako Bc. sociálnej práce bol riaditeľom Odboru všeobecnej vnútornej správy. Verejné obstarávania a tak. Cez ruky mu išli desiatky a možno aj stovky miliónov euro. Na čo inde treba ekonóma či právnika, tam vystačil sám s oným vzdelaním.

Čítajte TU: Pozdrav slovenským intelektuálom: Prevrátenými hodnotami popierate zdravý rozum! Koho „správne“ hodnoty hájite? V mene konzumu ničíte iných ľudí. Hovoríte o slobode, no nič o zodpovednosti. Ste samoľúbi táraji!

Po použití odhodiť...

V zariadení sociálnych služieb umrie za mesiac 13 gerontov na dehydratáciu, v utrpení, opustenosti, úzkosti z blížiacej sa smrti. Znovu sa pýtam: kde sú ich príbuzní? Deti, vnúčatá, pravnúčatá? Dnes riešime rôzne „strašne závažné“ problémy spoločenskej, politickej, kresťanskej morálky a etiky. V tom základnom morálnom imperatíve – postarať sa o tých, čo nám dali život, čo nám v ňom zametali cestičky, čo obetovali všetko, aby sme sa mali dobre – však žalostne a bohapusto zlyhávame.

Dve, tri, päť, osem detí mater či otec vychovali a nakoniec umrú žalostne, s absenciou toho základného a priam symbolického pohára vody! Iste, všetci majú svoj život, starosti, deti, musia chodiť do práce, zarábať peniaze, chodiť na dovolenky. Veď majú na to predsa právo. Pán primár, pani primárka a nemohli by ste cez Vianoce nechať otecka, mamičku (vyberte si) ešte cez Vianoce u vás na oddelení? Viete, máme zaplatenú lyžovačku v Alpách a deti sa už tešia. Ech, tisíc šľakov aby ťa! Rozmýšľam, kedy boli naše matere a naši otcovia na dovolenke lyžovať.

Matka chodila dvadsať rokov v jednom kabáte a topánkach, aby sme mohli dvaja študovať. Keď sa rozdelilo v nedeľu mäso z polievky, niekedy jej ani nezvýšilo. Otec sa hlušil v Ostrave, aby na to mäso bolo. Myslím, že podobne to bolo v mnohých rodinách. Zabudli sme už všetci? Mám rád svoju mamu a som vďačný, že jej dožičil Najvyšší dosiaľ 87 rokov života. Nosieval som jej z lesa, keď som sa vracal s kravami z paše, nazbierané jahody nastoknuté na olúpanej smrekovej vetvičke. Reku na, mama, pre teba. Pozrela na mňa a ja som videl ako naprázdno preglgla. Mala jahody strašne rada. Ale nevzala si ich. Len zjedz, synáčik, zjedz. Veď som práve mlieko pila. No, figu drevenú pila. Bola to láska jednoduchej, skromnej dedinskej ženy. Zabudli sme?

Starci by si zaslúžili dožiť a umrieť doma, v dôvernom prostredí, obklopení svojimi. To je to najmenej, ako im môžeme vrátiť ich osobnú investíciu do nášho života. Dalo by sa to riešiť rôzne, aby z verejných financií vynaložených na doopatrovanie starcov mali oni čo najväčší osoh. Veď sú rôzne modely individuálnej ošetrovateľskej a opatrovateľskej podpory. Ale pre štátnu a verejnú moc, vrátane samospráv, je oveľa výhodnejšie nastavať starobince a tam týchto nadbytočných, nemožných, neprispôsobivých, protivných, dementných a sklerotických občanov segregovať.

Čítajte TU: Zákon o osobnom bankrote na slovenský spôsob: Kto nič nemá, má smolu. Nemôže ani zbankrotovať. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Exekútori si stále naberajú veľkou lyžicou

Je to apartheid

Podľa wikipédie je apartheid holandské slovo a značí odlúčenie, oddelenie. Používa sa hlavne v súvislosti s rasovou politikou v JAR (Juhoafrická republika), ale platí všeobecne. Jednoducho sme vylúčili starcov z nášho života. Nehodia sa nám do neho. Vo svete telenoviel, celebrít, kultu mladosti a krásy, konzumu a politikárčenia nemajú hodnoty, ktoré oni ponúkajú, miesto. Načo je komu múdrosť nahromadená rokmi? My máme predsa smartfóny, fejsbúk, gúgl, všetko vieme najlepšie. Naozaj vieme? Nie, nevieme.

Nevieme žiť. Nevieme žiť jeden pre druhého. Nevieme žiť pre našich starkých, lebo z nich okrem biedneho dôchodku často nemáme nijaký osoh. Samozrejme, toto sú tie krajné prípady a našťastie to neplatí všeobecne. Roky som však robil výskumy v oblasti života našich predkov a stretával som sa s tými najstaršími. Aj v starobincoch. Niektoré osudy boli na román. Opustenosť, ľahostajnosť detí, ktoré plnými priehrštiami pili z ich lásky a teraz, keď sú oni sami smädní, nemá kto. Človek by nahlas plakal. Alebo vraždil.

Považujeme sa za civilizovanú spoločnosť. Je to však cudzie slovo a nikto mi nevie vysvetliť, čo to vlastne znamená. Pohŕdame tzv. primitívnymi národmi, kde starcov uctievajú a vážia si ich pre ich múdrosť a rozvahu. Morálne sme hlboko pod nimi.

Ako vravím, tých trinásť, to je len špička ľadovca. Denne umierajú v slovenských zariadeniach a nemocniciach desiatky starcov. Osamote, v zabudnutí, v úzkosti zo smrti, v bolestiach a ani tej vody im nemá kto podať. Koho to trápi? Ako spoločenstvo zlyhávame na celej čiare.

Snímam pomyslený klobúk pred všetkými, čo sa o svojich rodičov starajú doma. Aj za cenu komplikácií, starostí, za cenu uskromnenia sa, za cenu osobných obetí. Nie je to veru niekedy ani ľahké, ani jednoduché. Niektorých treba kŕmiť, vodiť za ruku, prebaľovať. A vari to oni s nami nerobili? A mali nás viacero. My máme len jednu matku a jedného otca. Väčšinou však žije už len jeden z nich. V čom je teda problém?

Zdroj.


Tagy článku

Odporúčame

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom starého problému. Stálo za pádom WTC použitie takzvaného studeného lasera? Kombinácia tajnej zbrane a experimentu masovej manipulácie

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom...

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie...

to top