Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Obrovský problém eurozóny: Euro ožobračuje celú Európu. Prečo sa zaviedlo a čo ním tzv. elity sledovali? Korupcia politikov pripravuje EÚ ročne o 120 miliárd eur. Systém stojí na hnilých nohách. Koniec hry sa blíži

Obrovský problém eurozóny: Euro ožobračuje celú Európu. Prečo sa zaviedlo a čo ním tzv. elity sledovali? Korupcia politikov pripravuje EÚ ročne o 120 miliárd eur. Systém stojí na hnilých nohách. Koniec hry sa blíži

22. 1. 2017

vytlačiť článok

Miro Lisál nedáva projektu Európskej únie a spoločnej európskej meny už ani minimálnu šancu na prežitie a odpočítava ich koniec

V roku 2002 sa udiala najväčšia výmena peňazí v histórii ľudstva, aspoň tak to v tej dobe prezentovala Európska centrálna banka (ECB), ktorá je od roku 1999 zodpovedná za jednotnú európsku menovú politiku. 1. januára 2002 bolo euro zavedené v dvanástich európskych krajinách a od 17. februára 2002 sa začala nová európska mena používať aj vo Francúzsku.

V súčasnosti má Európska menová únia – teda eurozóna už 19 členov, zatiaľ posledným členom sa stala v januári 2015 Litva. Z postupne sa rozrastajúcej eurozóny by sa mohlo zdať, že euro bolo správnou voľbou, pretože Európa sa zjednocuje a sľuby politikov či ECB sa tiež napĺňajú. Opak je však pravdou, pretože po pätnástich rokoch existencie eura, kedy ho používa takmer 340 miliónov obyvateľov eurozóny, sa ho chce takmer polovica z nich zbaviť. Dočkáme sa už tento rok konca eura, ktoré podľa viacerých ekonómov totálne ničí celú Európu?

Prečo prišlo a kto za ním stál?

Za krstného otca eura sa považuje kanadsko-americký profesor a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Robert Mundell, ktorý už v 80. rokoch minulého storočia propagoval zrušenie národných mien a zavedenie jednotného európskeho platidla. Mundell bol poradcom Svetovej banky (SB), Medzinárodného menového fondu (MNF) aj Európskej komisie (EK)a podieľal sa tak na plánoch vzniku eurozóny. Aj keď európski politici a ECB nasľubovali Európanom výhody, ktoré so sebou nová mena prinesie, už v roku 2002 v celej eurozóne poklesla spotreba a všetko výrazne zdraželo. Euro však nebolo vytvorené pre európske národy k ich prospechu, ale práve naopak. 

Ďalší nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz vo svojej knihe Euro: Ako spoločná mena ohrozuje budúcnosť Európy napísal: „Euro sa často prirovnáva k zlému manželstvu. Zlé manželstvo tvoria dvaja ľudia, ktorí sa nikdy nemali dať dokopy, zviazaní sľubmi, ktoré sa považujú za nezrušiteľné. Euro je ešte zložitejšie: je to únia z 19 výrazne rozdielnych, dokopy zviazaných krajín.“ Podľa amerického ekonóma Stiglitza bolo vytvorenie jednotnej meny bez inštitúcie, ktorá by zabezpečila jej fungovanie, osudným rozhodnutím pre eurozónu: „Aby eurozóna prežila, musí sa eura čo najskôr zbaviť“.

Dnes už všetci významní ekonómovia hovoria o eure ako neúspešnom projekte, euro sa vyvíja presne tak, ako to naplánoval a zamýšľal Robert Mundell a jedno percento najbohatších ľudí na svete. Základným cieľom tajnej globálnej vlády bolo oslabiť celú Európu s jej rozmanitou kultúrou, duchovným a duševným bohatstvom, pretože pokiaľ si budú jednotlivé európske národy stále uvedomovať svoju vlastnú históriu, dovtedy budú pre globálne elity nebezpečné a neovplyvniteľné. Globalisti sa však najviac obávali najsilnejšieho článku Európy, ktorým bolo Nemecko so svojou silnou ekonomikou a veľmi tvrdou menou – nemeckou markou. Preto musela byť hospodársky najsilnejšia európska krajina pevne zviazaná s hospodársky slabšími štátmi, aby sa Nemecko nevymklo kontrole. A dobre to vedel aj nemecký kancelár Helmuth Kohl, ktorý po rozpade Sovietskeho zväzu a po páde Berlínskeho múru v novembri 1989 začal s vyjednávaním na opätovné zjednotenie Východného a Západného Nemecka. A práve tu sa začala rodiť myšlienka spoločnej európskej meny.

Pri vyjednávaniach o zjednotení Nemecka totiž zo strany Veľkej Británie, ktorú zastupovala „železná lady“ Margaret Thatcherová a zo strany Francúzska prostredníctvom prezidenta Françoisa Mitteranda padla podmienka, že budú súhlasiť so zjednotením Nemecka, len ak sa vzdá svojej meny. O tom však nechceli Helmuth Kohl a jeho poradca Alfred Herrhausen ani počuť. Kohl aj Herrhausen boli zásadne proti, pretože vedeli, že hlavným cieľom je oslabenie Nemecka. Stalo sa však to, čo nikto nečakal. Alfred Herrhausen, ktorý bol členom predstavenstva Deutsche Bank, sa stal 30. novembra 1989, teda len tri týždne po páde Berlínskeho múru, obeťou bombového atentátu. Oficiálne miesta sa pokúšali atentát pripísať na vrub nemeckej ľavicovej teroristickej skupine Frakcii Červenej armády (RAF), tá sa však od atentátu dištancovala. Vyšetrovanie nebolo dodnes uzatvorené, no podľa toho, čo po atentáte nasledovalo, musí byť už dnes všetkým jasné, odkiaľ vietor fúkal.

Helmutha Kohla atentát na jeho dôverného poradcu hlboko zasiahol, a o týždeň neskôr podpísal na summite EÚ v Štrasburgu zmluvu, ktorá donútila Nemecko vzdať sa nemeckej marky. Kohl neskôr tento deň označil ako „najčernejší moment svojho života“.

Čítajte TU: Dobrovoľne kolóniou: Slovensko nie je zvrchované ani na papieri. Ústava sama sebe odporuje. Poslancov národné záujmy netrápia. Návrh kotlebovcov v parlamente neprešiel. Kto hlasoval proti suverenite Slovenska?

Za kolapsom Európy je euro

Zaviesť spoločnú menu je záväzkom všetkých krajín EÚ, no Dánsko a Veľká Británia, ktorá paradoxne stála za myšlienkou spoločnej európskej meny, si už pri jej rozbehu dohodli trvalú výnimku, tzv. opt-out. Názov meny euro síce vybrali hlavy členských štátov na summite Európskej rady v Madride v decembri 1995, no boli to práve Nemci, ktorí presadili, že novej mene sa bude hovoriť euro. S týmto návrhom prišiel Kohlov minister financií Theo Waigel, ktorý zmaril želanie Francúzov, aby sa nová mena volala ECU.

Ešte pred zavedením eura mnoho ekonómov poukazovalo na to, že Európa sa skladá z rôzne ekonomicky silných regiónov, a preto nebude spoločná mena pre slabšie krajiny výhodou, ale obrovskou záťažou, ktorá sa bude neustále zväčšovať a nabaľovať ako snehová guľa. Globálne elity to však dobre vedeli a ani im nešlo o to, aby sa všetkým členom eurozóny darilo rovnako dobre, tu sa totiž začala rozohrávať iná hra. Postupne sa ukazuje, že zavedenie eura proti vôli väčšiny obyvateľov EÚ, mnohých politikov a významných ekonómov bolo len prvým krokom k zavedeniu svetovej meny.

Globalisti nerozmýšľajú ako bežní ľudia, oni premýšľajú na desaťročia a generácie dopredu. Možno sa zdá, že im to nevychádza, pretože sa eurozóna rúca, no o to práve išlo. Banky a centrálne banky uvoľnili úrokovú politiku, aby sa oživila spotreba, čo na krátku dobu viedlo k prudkému rastu zaostalejších európskych krajín, no potom sa ukázalo, že všetci sa neuveriteľne zadlžili – a práve to bolo cieľom. Veď bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger povedal: „Globalizácia je iba iné slovo pre americkú nadvládu.“

Americko-nemecký novinár a spisovateľ F. William Engdahl vo svojom nedávnom komentári o eure uviedol: „Globalizácia je vo svojej podstate deštruktívna, podvodná hra, približne niekoľko sto veľkých globálnych hráčov. Globalizácia ničí národy, ktoré musia postupovať v súlade s politikou niekoľkých stoviek gigantických, nikým nekontrolovaných nadnárodných spoločností, poväčšine americkej proveniencie.“ Čo sa napokon potvrdilo takmer okamžite po vzniku eurozóny v roku 2002, kedy sa ekonomický rast spomalil dávno pred vypuknutím svetovej finančnej krízy a ukázalo sa, že tie krajiny, ktoré euro neprijali, rástli rýchlejším tempom.

Pri uvádzaní eurobankoviek a euromincí v roku 2002 vtedajší prezident ECB Wim Duisenberg povedal: „Pravdepodobne žiadna iná mena nereprezentovala lepšie vzájomnú dôveru, ktorá by bola základom spoločenstva, ako euro“. Jeho slová by možno platili vtedy, keby všetky krajiny eurozóny podávali rovnaké hospodárske výkony, to však nie je e nebude možné. Veď takmer všetky štáty pred vstupom do eurozóny nesplnili a dnes ani neplnia maastrichtské kritériá, ktoré napríklad povoľovali maximálne 60% verejný dlh na HDP. To však politickým elitám neprekážalo a vedome spáchali na obyvateľoch svojich krajín kolosálny podvod. Nebolo to len Grécko, ktoré sfalšovalo svoje ekonomické ukazovatele, ako o tom neustále informujú mainstreamové médiá. Na podvode sa vtedy podieľali takmer všetky krajiny, ktoré do eurozóny vstupovali, veď napríklad Taliansko malo až 120%-tné zadlženie a Belgicko dokonca až 130%-tné! A ako to vyzerá dnes?

Dlhy v biliónových číslach

Zadlženosť 19 krajín eurozóny na konci roka 2015 bola podľa Eurostatu na úrovni 90, 7% HDP, čo je v prepočte na eurá viac ako 9 biliónov eur a zadlženosť celej EÚ je na úrovni 85, 2%, čo je v prepočte na eurá takmer 12, 5 bilióna eur! Medzi jednotlivými štátmi eurozóny je na tom percentuálne síce najhoršie Grécko s gigantickým dlhom 176, 9% HDP (311, 5 miliardy eur), no Taliansko, ktoré má dlh 132, 7% HDP je v prepočte na eurá na úrovni neuveriteľných 2,17 bilióna eur! V celej Európskej únii je však na tom najhoršie paradoxne Veľká Británia, ktorá síce neplatí eurom, no jej dlh je v prepočte na eurá až 2, 27 bilióna eur (89, 2% HDP). Pred verejnosťou sa však zamlčujú aj ďalšie fakty – treťou najzadlženejšou krajinou v prepočte na eurá bol na konci roka 2015 „motor“ EÚ Nemecko s verejným dlhom 2, 15 bilióna eur (71, 2% HDP), a na štvrtom mieste Francúzsko s dlhom 2, 09 bilióna eur (95, 8% HDP).

A ako je na tom Slovenská republika? Dlh verejnej správy na konci roka 2015 bol na úrovni 52 ,9% HDP, takže všetci Slováci spolu dlžia v prepočte na eurá 41,3 miliardy eur, čo je viac ako 1, 2 bilióna bývalých slovenských korún (presnejšie 1 244 203 800 000 Sk).

F. William Engdahl vo svojom komentári vystihol, aká situácia v súčasnosti v celej eurozóne vládne: „Zavedením eura ako jednotnej meny sa štáty, ktoré túto menu používajú, dostali do ekonomickej zvieracej kazajky. Výsledkom je, že najväčšia priemyselná veľmoc eurozóny – Nemecko, ťažilo zo stabilnej meny, zatiaľ čo slabšie ekonomiky na periférii EÚ, vrátane Francúzska, boli poznamenané katastrofálnymi následkami fixného kurzu eura,“ a dodáva, že „jednotná mena a ‚nezávislá‘ ECB boli spustené bez akejkoľvek politickej či legálnej kontroly... euro a ECB sú nadnárodné výtvory, ktoré nie sú voči nikomu a ničomu zodpovedné.

Preto sa netreba čudovať, že polovica Európanov sa chce eura zbaviť – Francúzi sa chcú vrátiť k francúzskemu franku, Nemci k nemeckej marke, Slováci ku korune a tak by sme mohli pokračovať. Ako dlho ešte bude euro v súčasnej podobe fungovať, je otázne, ale viacerí ekonómovia sa domnievajú, že rok 2017 bude pre euro zlomový. Aj keď sa nám bruselskí politici snažia neustále nahovárať, že euro bolo správne rozhodnutie, čísla hovoria proti.

Hospodárske výsledky eurozóny sú v skutočnosti katastrofálne a aby sa to zakrylo, od roku 2013 sa do HDP započítava aj obchod so zbraňami, priekupníctvo, prostitúcia, ilegálny obchod s drogami a cigaretami. A potom sa na nás z médií hlavného prúdu valí jedno klamstvo za druhým, pretože HDP sa v každej krajine ľubovoľne spočítavalo a jednotlivé štáty si vraj výrazne polepšili. Z Bruselu sa šíria ďalšie klamstvá o tom, ako je EÚ úspešná a máme sa stále lepšie. Globálne elity vôbec nezaujíma, že od konca 2. svetovej vojny nebolo v Európe toľko chudobných a vyhladovaných ľudí, ako je tomu dnes. A dokedy túto chudobu a obrovskú nezamestnanosť budú obyvatelia Európy znášať, keď sa len pred pár dňami dozvedeli od britskej mimovládnej organizácie Oxfam, že osem najbohatších ľudí sveta vlastní majetok v takej hodnote ako chudobnejšia polovica svetovej populácie, čo je 3,6 miliardy ľudí?! A to sa pritom o tých skutočne najbohatších ľuďoch na tejto planéte, ktorí všetko z pozadia riadia, vôbec nehovorí.

Čítajte TU: Svetová ekonomika na hrane priepasti: Tento rok praskne najväčšia bublina v histórii. Dobrý Obama a zlí konzervatívci. Výbuch umožní zrodenie svetovej meny. Donald Trump ako volavka?

Slovenská koruna za 30 strieborných

Ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Peter Gonda ešte pred vstupom Slovenska do eurozóny upozorňoval kompetentných na to, že následkom tohto kroku bude nadmerný rast množstva peňazí, a teda aj inflácie a rastu cien. Dnes môžeme skonštatovať, že mal pravdu.

V roku 2008 Eurostat potvrdil Slovensku splnenie maastrichtských kritérií s infláciou 2, 2%, deficitom verejných financií 2, 2% a verejným dlhom 29, 4 % HDP. Rada Európskej únie definitívne potvrdila vstup Slovenska do eurozóny 20. júna 2008. Rada ministrov financií krajín EÚ (Ecofin) potom 8. júla 2008 rozhodla, že slovenská koruna sa bude pri prechode Slovenska na spoločnú európsku menu prepočítavať kurzom 30, 1260 SKK/EUR. V súvislosti s určením kurzu sa však objavili podozrenia, že ho vtedajší minister financií Ján Počiatek vyzradil skupine J&T, ktorá na ňom mala zarobiť stovky miliónov korún počas jedinej noci.

V čase prijatia kurzu sa síce v médiách objavovali medzi ekonomickými analytikmi pochybnosti o výmennom kurze, dnes si väčšina z nich myslí, že koruna mala byť oveľa silnejšia a niektorí ekonómovia sú dokonca presvedčení, že kurz 30, 1260 bol veľkým podvodom a elity sa na chudobných Slovákoch opäť raz nabalili. 1. januára 2009 sa Slovensko napokon stalo v poradí šestnástym štátom, ktorý prijal spoločnú európsku menu. Slovenskí politici o správnosti zavedenia eura nikdy nezapochybovali a v novembri 2015 slovenský minister Peter Kažimír povedal: „Keby sme euro nemali, tak by ten ekonomický rast bol o desať percent nižší. Pre nás je to úspešný príbeh.“ Áno, úspešný pre tých, ktorí sa aj vďaka eurofondom pekne nabalili. Ako však nedávno povedal slovenský minister vnútra Róbert Kaliňák, korupcia v najvyšších kruhoch neexistuje, preto ju nemožno stíhať.

Takže všetci Slováci môžu naďalej pokojne spávať. Veď dlh Slovenska od zavedenia eura v roku 2009 stúpol „len“ o 23, 5% HDP a k 60% dlhu verejných financií máme ešte „hrubý“ vankúš na úrovni 7, 1% HDP. A o tom, že aj pre zavedenie eura je u nás čím ďalej tým viac chudobných, nechcú naše politické špičky ani len počuť, veď podľa „fundovaných“ štatistík priemerná mzda na Slovensku každým rokom stále stúpa a nezamestnanosť naopak klesá. Ako sa dá z tohto eurokolotoča politických a mediálnych klamstiev vymaniť?

Podľa Engdahla je jediným možným riešením rozbiť celú eurozónu spolu s ECB a jednotnou európskou menou, pretože „likvidujú Európu rovnako efektívne, ako 2. svetová vojna, len bez bômb a hromady trosiek“. Stiglitz si naopak myslí, že „najlepšou cestou pre eurozónu je flexibilné euro, pričom každá členská krajina prijme svoju vlastnú verziu meny, flexibilné euro by juhoeurópskym krajinám pomohlo zvýšiť objem vývozu a importovať menej, čo by im umožnilo dosiahnuť kladnú obchodnú bilanciu a plnú zamestnanosť“.

Ako celý neúspešný projekt s názvom euro bude pokračovať sa podľa viacerých prestížnych ekonómov a prognostikov dozvieme možno už tento rok. EÚ ani euro nemajú šancu na prežitie, keď bežní ľudia vidia, čo robia s ekonomikami malých krajín ako Slovensko alebo Grécko. Tu však nejde o malé ani veľké krajiny, euro totiž pomáha hlavne bankám. Európska únia je ideálnym nástrojom na zadlžovanie a korupciu. A to, že korupcia podľa Kaliňáka „neexistuje“ v najvyšších politických kruhoch na Slovensku, neznamená, že nie je v najvyšších kruhoch bruselskej vládnej aristokracie. Veď sama EK vo februári 2014 predstavila správu o boji proti korupcii, pretože práve tá pripravuje hospodárstvo EÚ o 120 miliárd eur ročne! Väčšina politikov, ktorí sa nikdy v živote neživili skutočnou prácou, v podstate kradne z verejných zdrojov.

Výhovorky politikov, že na nič nie sú peniaze, už dlho neobstoja. Zachovanie EÚ v jej súčasnej podobe spolu s jednotnou menou je už len zbožným prianím globálnej elity, ktorá chce prostredníctvom svojich dosadených politických figúrok zmeniť celé usporiadanie sveta v duchu Nového svetového poriadku. K tomu však potrebujú nevedomých ľudí, čo začína byť problémom, lebo tí sa začínajú prebúdzať. Veľa ľudí už vkladá nádej do toho, že celý tento zvrátený systém sa im spoločnými silami podarí zvrhnúť. Nádej zomiera posledná, hra na euro a akési Spojené štáty európske sa chýli ku koncu. Game over už klope na dvere.

Zdroje: 1, 2, 3.


Tagy článku

Odporúčame

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom starého problému. Stálo za pádom WTC použitie takzvaného studeného lasera? Kombinácia tajnej zbrane a experimentu masovej manipulácie

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom...

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie...

to top