Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Partizáni novembra 1989: Biť sa o moc, majetky a postavenie vedeli dokonale. Nechali sme sa opiť plesnivým rožkom. Spoločenské zmeny vyplavujú na povrch spoločenský odpad. Budúce generácie nás budú zrejme preklínať

Partizáni novembra 1989: Biť sa o moc, majetky a postavenie vedeli dokonale. Nechali sme sa opiť plesnivým rožkom. Spoločenské zmeny vyplavujú na povrch spoločenský odpad. Budúce generácie nás budú zrejme preklínať

8. 11. 2016

vytlačiť článok

Redakcia Protiprúd prináša obzretie sa za Novembrom '89, ktorý vyniesol na piedestál bezcharakterných jedincov, túžiacich iba po majetku a moci

Mnohí si ich pamätáme ešte z tzv. totalitných čias – nikdy a nikde sa neozvali, neprotestovali, ak neprikyvovali, tak čušali a čakali na svoju príležitosť. Zopár jedincom sa už vtedy podarilo vyšplhať sa po chrbtoch schopnejších vyššie a vyššie, niektorým však ich vlastná neschopnosť hádzala polená pod nohy. A zrazu prišiel November ´89. Keď bolo jasné, že proces je nezvratný, začali vyliezať zo svojich nôr ? partizáni novembra 1989. Mali pred sebou neuveriteľné možnosti a práve oni boli „kádrovo čistí“, oni boli tí, ktorí začali nálepkovať, pranierovať, kádrovať. Nad Novembrom ´89 sa zamýšľa aj bloger cudzinec.

Ani komunisti ich nechceli

Ešte pred novembrom sme neraz mali možnosť poznať ľudí, ktorí sa často a s obľubou hrdili cudzím perím ? napríklad odbojárov, ktorí v čase Slovenského národného povstania (SNP) ťahali za sebou samopal a naháňali okupantov v plienkach. (Ako istý pán, ktorý kedysi prišiel k nám na školu rozprávať, aké krvavé boje prežil v SNP a ako tvrdo sú zaslúžené jeho vyznamenania, no nakoniec sme zistili, že v čase jeho „hrdinstiev“ bol sotva vo veku druháka na základnej škole.)

Naivne sme verili, že sa doba zmení. Kdeže! Ak mal kedysi Jan Werich obavy, že po spoločenskej zmene sa na povrch vyplaví spoločenský odpad, vedel veľmi dobre, o čom hovorí. Postihlo to aj nás, len sme to nechceli vidieť, opojení víziou, ktorej pozlátka zaslepila aj rozvážnejších. Iste, videli sme, že do významných postov sa dostávajú ľudia, ktorí boli všetkým možným, len nie oponentmi bývalého režimu. Mnohí z nich sa dokonca ani len nezmohli na jeho kritiku, a to ani vtedy, keď sa už otriasal v základoch. Biť sa o moc, majetky a postavenie však vedeli dokonale.

Ešte horšie bolo, že zmeny vyplavili na vrch mocenskej pyramídy aj ľudí, ktorí žili v akomsi obláčiku skutočných či fiktívnych krívd, ktorých sa na nich mala dopustiť či naozaj dopustila bývalá vládnuca elita. Mnohí z nich trpeli pocitom krivdy už len preto, že sa nevedeli kariérne uplatniť a každého, kto ich náhodou preskočil, pokladali automaticky za svojho nepriateľa, ihneď v ňom videli človeka, spojeného s režimom, protežovaného kýmsi v pozadí a podobne. Zásadne neuznávali možnosť, že by niekto mohol byť lepší, vzdelanejší alebo schopnejší, nie, nie, určite bolo za tým niečo zlé a nekalé.

Keď sa títo (až sa to bojím povedať) ľudia dostali hore, dokázali ostatným vyrobiť peklo na zemi. Okamžite sa ujali moci, hlavne tej časti, ktorá im umožňovala to, po čom dlhé roky márne túžili – vládnuť nad inými a rozhodovať o ich osude. Títo ľudia neraz ťažili z toho, že neboli členmi komunistickej strany. Lenže to, čo sami tvrdili, sa výrazne líšilo od reality – mnohí z nich neboli členmi strany, pretože ich ani komunisti nechceli medzi seba, a nie preto, že by sa nesnažili do strany dostať. Zo svojho nečlenstva v strane si urobili akýsi kyjak zásluh, ktorým podľa potreby mlátili každého okolo seba, aby ukázali – my sme tam neboli, my sme lepší, charakternejší. Skutočnosť bola prostejšia, ich neschopnosť bola tak očividná, že o nich nikto nestál.

Čítajte TU: Zmena neprichádza zhora: Prečo politické špičky stále zrádzajú občanov? Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Spoločnosť tvoria jednotlivci. Kto chce zmenu, musí začať od seba

Inkvizícia neschopných

To, čo sa dialo v rokoch 1990 ? 1992, budeme možno raz pokladať za symbol hanby, nie pokroku a skutočných zmien. Bezcharakterní a neschopní ľudia boli dosadení do funkcií, ku ktorým by sa ani za čias socializmu nemali šancu priblížiť. A začali sa chovať ako inkvizícia – šikanovali, preverovali a vydierali. Každý, kto sa im vzoprel, bol okamžite nepriateľom, hodným jediného – zničenia akýmkoľvek spôsobom. Vtedy som ešte nechápal, alebo skôr nebral vážne slová jedného človiečika, ktorý pokojne povedal, že kto nie je s nami, je proti nám. Vnímal som to jedným uchom dnu a druhým von, napokon, na ľahkovážnosť som mal roky. Komu by vtedy napadlo, že raz sa stane luza svedomím spoločnosti, ba dokonca sa dostane na jej vrchol a zaradí sa medzi elitu?

Dnes sa môžem len trpko usmiať pri myšlienke, že spoločnosť sa chcela vyrovnávať s tými, ktorí zneužili svoje členstvo v komunistickej strane na naplnenie vlastných cieľov, a pritom sa nevedela vyrovnať ani s tými, o ktorých ani komunisti nestáli.

S odstupom času mi to pripomína vtip o začínajúcom eštebákovi. Ktosi mu povedal, že ak privedie nového spolupracovníka, urobí si očko u šéfa. A tak priviedol k šéfovi nádejného adepta, a hrdo ho predstavil ako možného spolupracovníka. Šéf sa na prišelca pozrel a hneď ho poslal preč. Keď sa za ním zatvorili dvere, začal sa smiať. Jeho podriadený, ktorý ešte len začínal, sa na neho nechápavo pozeral. Šéf mu medzi záchvatmi smiechu povedal: Takú väznicu, čo by zvládla úspechy tvojho možného spolupracovníka, ešte nikde na svete nepostavili! Pretože pri ňom by neboli podozriví iba tí, čo už ležia na cintoríne.

Vtip, na ktorom sme sa kedysi rehotali, sa žiaľ, stal skutočnosťou. Dovolili sme, aby sa nový spoločenský systém začal budovať na plesnivých základoch. Pripustili sme, aby každý, kto si dovolil prejaviť iný názor, bol okamžite nálepkovaný ako reprezentant bývalého režimu. Dopustili sme, aby spoločnosť riadili ľudia, ktorých jedinou prednosťou bola neobmedzená nenávisť voči každému, kto by mohol byť čo i len o máčny mak schopnejší, než oni.

80. roky minulého storočia boli v mnohom zvláštne, no zo svojich prvých pracovných skúseností nemôžem povedať, že by sa skutočne schopní ľudia nevedeli presadiť. Naopak, vtedajší mocipáni si doslova vyberali možnú elitu a chovali si ju ako vo vatičke, aj keď k moci a rozhodovaniu ju veľmi nechceli púšťať, keďže na to mali svojich osvedčených a ľahko ovládateľných hlupáčikov. Často som si pripadal ako v kráľovstve krivých zrkadiel. Vedúci mi vynadal, že som blázon, lebo si otváram papuľu a nepozerám, kto práve pri mne sedí (no povedzte, ktorý sopliak si tesne po dovŕšení dospelosti nemyslí, že je majster sveta), no na druhej strane o polhodinu prišiel – nože, napíš na papier, čo potrebuješ a pozrieme sa na to.

Čítajte TU: Slovenský „Patriot act“ schválený. Aké sú možné následky tohto paškvilu? Prezumpcia neviny sa mení na prezumpciu viny. Žitňanská nevie obhájiť novelu zákona z vlastnej dielne! Orwell škrípe zubami

V mene demokracie...

Nechali sme sa opiť plesnivým rožkom. Ktosi nám cielene podhodil ako nepriateľa spoločnosti každého, kto mal niečo spoločného s komunistickou stranou. A kým sme hľadali nepriateľov medzi komunistami, skutočné zlo sa medzi nás plazilo v ich tieni. Partizáni novembra 1989. Nikto ich nevidel, nikto o nich nepočul, ich obete (teda pobití nepriatelia) sa však rátajú na tucty.

Naša naivita a možno aj nezodpovednosť však spôsobila, že počas prvých rokov po novembri 1989 boli v mene demokracie a slobody priamo alebo nepriamo ohrozené životy a osudy pätnástich miliónov ľudí. Ľudí, ktorí neraz v mene falošnej morálky museli v nasledujúcich rokoch doslova bojovať o holé prežitie. Falošnými bardmi morálky sme nechali zničiť a rozkradnúť našu krajinu, zavliecť ju do poddanstva tzv. priateľom. Možno by sme sa raz mali zamyslieť nad tým, či nás budúce generácie nebudú viac preklínať, než chváliť.

Ktosi sa ma raz opýtal, čo by som si najviac želal. Napadlo mi, že by som chcel dať svojim (a nielen svojim) deťom jeden jediný deň bezstarostného detstva, aké som zažil ja sám. Napríklad deň, keď som ako žiačik na základnej škole odchádzal do školy na poobedňajšie vyučovanie o hodinu skôr, aby som mohol s kamarátmi na školskom dvore cvrnkať do jamky marmance a sledovať, ako moje vrecúško pomaly naberá na váhe a obsahu. Alebo deň, kedy sme sa s kamarátmi pobrali na ihrisko kopať do lopty, a nemuseli sme hodiny hľadať správcu ihriska postaveného za štátne peniaze a doprosovať sa, aby ho otvoril... alebo deň, keď sme sa ako sotva dospelí vracali nocou z diskotéky a nemuseli sme sa obávať, že nás prepadne nejaká partia feťákov či vyholených hláv, ktoré si potrebujú do niekoho kopnúť… alebo deň, v ktorom by sa dal zapnúť televízor bez obáv, že sa z neho budú valiť potoky krvi či falošné úsmevy celebrít, ktoré by v nejednom prípade mohli mať medzi nohami taxameter, aby mali aspoň evidenciu odležaných kilometrov, keď už si nepamätajú všetkých partnerov… a mnoho iných dní, na ktoré by som si vedel spomenúť, pričom na ich krásne prežitie som nepotreboval mešec peňazí, ako dnes. Kde dnes uvidíte dieťa, sediace v konároch slivky, ako za môjho detstva?

Zdroj.


Tagy článku

Odporúčame

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom starého problému. Stálo za pádom WTC použitie takzvaného studeného lasera? Kombinácia tajnej zbrane a experimentu masovej manipulácie

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom...

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie...

to top