Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
John Kerry zvoľna opúšťa potápajúcu sa loď: Koniec dolára ako svetovej rezervnej meny je na spadnutie. Ja nič, to Obama chcel sankcie... Irán sa nebál. Preto vyhral. Aj Rusko vyhrá
legenda: Veverička na ropnom poli | autor: Ondřej Höppner

John Kerry zvoľna opúšťa potápajúcu sa loď: Koniec dolára ako svetovej rezervnej meny je na spadnutie. Ja nič, to Obama chcel sankcie... Irán sa nebál. Preto vyhral. Aj Rusko vyhrá

22. 1. 2016

vytlačiť článok

Alexander Mercouris zasvätene komentuje ukončenie sankcií proti Iránu a vysvetľuje, prečo táto zjavná – aj keď smiešne skrývaná – prehra americkej nátlakovej diplomacie predznamenáva koniec éry totálnej dominancie Spojených štátov

Keď sa potvrdilo, že medzinárodným sankciám voči Iránu je skutočne koniec, znamenalo to jednoznačne víťazstvo. Samozrejme, iránske. Sankcie, pochopiteľne, nemali byť vôbec uvalené. Ale to je iná vec. Ako som už písal v článku z apríla minulého roka, všetky dôkazy naznačujú, že Irán skutočne mal jadrový program. Lenže ten nebol nikdy myslený ako vyhrážka voči Spojeným štátom, Izraelu, nieto ešte Európskej únii. Iránske vedenie si je vedomé toho, že ak by svoj jadrový program zameralo na napadnutie ktorejkoľvek z týchto krajín, pravdepodobne by jadrový útok skôr vyprovokovalo ako odvrátilo. Takýto útok by iránsky štát ani jeho obyvatelia veľmi pravdepodobne neprežili.

Sankcie boli podvod

Keď pôvodný iránsky nukleárny program v osemdesiatych rokoch na niečo slúžil, potom zrejme na zastrašenie Iraku, ktorý bol jeho hlavným regionálnym súperom. A o Iraku Saddáma Husajna sa všeobecne vie, že jadrový program mal, minimálne v desaťročí pred Vojnou v Zálive, ktorá začala v roku 1991.

Irán vyhral súboj so Spojenými štátmi celkom jednoduchým spôsobom: tvrdým trvaním na podstatnom a flexibilitou v ostatných otázkach. Z „jadrového duelu“ vyšiel ako nepochybný víťaz.

Irán, ktorý s Irakom dlho a ťažko bojoval medzi rokmi 1980 a 1988 si nemohol dovoliť byť neozbrojený a nechať súpera vlastniť jadrový arzenál. Je teda celkom pochopiteľné, že sa iránske vedenie snažilo Saddáma tromfnúť.

Zo všetkých dostupných dôkazov sa však napriek tomu zdá, že iránsky jadrový program bol značne obmedzený v dekáde po porážke Saddáma v roku 1991 a úplne opustený potom, keď bol Saddám v roku 2003 zvrhnutý. Čo nie je len záver, ku ktorému vedú všetky fakty, ale aj v roku 2007 verejne vyjadrený názor americkej spravodajskej komunity.

Dokonca ani americká vláda to dodnes nespochybňuje. Pozrime sa, čo povedal americký minister zahraničia John Kerry v rozhovore, ktorý v auguste 2015 poskytol pre agentúru Reuters:

„Usudzujeme, že určite bolo obdobie, v ktorom sa Irán o výrobu jadrovej zbrane usiloval. Nepochybujeme o tom. V roku 2003 sme ich pristihli pri čine: mali nepovolené zariadenia a materiál, ktorý mať nemali... Ale podľa nášho odhadu aj odhadu našich spojencov sa odvtedy o výrobu jadrovej zbrane neusilujú.“

Odvrátila vojnu armáda?

Je teda skutočne úplne bizarné, že Američania začali tvrdo vyžadovať, aby sa ich „nepriateľ“ vzdal jadrového programu tesne potom, keď – ako sami zistili – ho nechal ležať ladom. Nielenže zrazu musel Irán čeliť stále sa stupňujúcim vyhrážkam, ale tieto požiadavky boli sprevádzané stále tvrdšími sankciami, ktoré kulminovali „balíčkom“ širokých sankcií v roku 2012. Požiadavky a sankcie navyše sprevádzalo neustále búšenie do bubnov propagandy.

Iránski politici boli opisovaní ako náboženskí fanatici a sponzori medzinárodného terorizmu. Boli im podsúvané megalomanské plány na vyvraždenie celých národov, na ktoré neexistoval a neexistuje jediný dôkaz. Tvrdilo sa, že Irán kuje pikle proti svojim susedom, na čo tiež nikdy neexistovali žiadne dôkazy. Najväčší akt agresie medzi štátmi v príslušnom regióne za ostatných niekoľko desaťročí bol útok Iraku na Irán – nie opačne – a ten podporovali nielen arabské, ale aj západné štáty.

Krajina samotná bola opisovaná ako represívna a reakcionárska teokracia stredovekého strihu. Nikto, kto o Iráne a jeho mnohých problémoch niečo vie, by si to nemohol myslieť.

A to všetko sa odohralo na pozadí neustálych vyhrážok vojnou, ktorá bola – podľa niektorých správ – skutočne niekoľkokrát takmer na spadnutie a nerozhorela sa len preto, že velenie americkej armády bolo výrazne proti.

Zoznam nepohodlných

Prečo to všetko? Načo bol neustávajúci tlak na odzbrojenie krajiny, o ktorej každý vedel, že žiadny jadrový arzenál nemá?

Jednoduchá odpoveď znie, že Spojené štáty a ich regionálnych spojencov – Izrael a Saudskú Arábiu – začal znepokojovať rastúci vplyv Iránu potom, keď Amerika zvrhla Saddáma Husajna. Nech už totiž boli jej úmysly pri tomto puči akékoľvek, rozhodne nezahŕňali politicky nezávislý a (relatívne) demokratický Irán v dominantnej pozícii na Strednom východe.

Lenže presne to sami spôsobili. Poslednou kvapkou bola porážka Izraela Hizballáhom v roku 2006. Potom sa kampaň rozbehla na plné obrátky. Aby jej bolo dodané aspoň zdanie logiky, zmenila sa čoskoro na požiadavku, aby Irán opustil akékoľvek jadrové programy – či už vojenské, alebo civilné.

Irán nijako prekvapivo na takúto ponuku nepristúpil. Zabránila by mu v niečom, čo inak úplne legálne môže robiť ktorýkoľvek štát sveta. Žiadny štát na svete – aspoň pokiaľ si váži vlastnú nezávislosť – by v podobnej situácii neustúpil. Tlak stúpal. Národy a vlády na Blízkom východe, pokladané za spojenca Iránu, boli zrazu tiež „na zozname nepohodlných“ – napríklad Sýria pod vládou Bašára Asada alebo demokratické hnutia v Bahrajne a Saudskej Arábii, či hutijské hnutie v Jemene.

Výsledkom nátlaku Spojených štátov bola nestabilita celého Blízkeho východu a vojna.

Rozhodli Rusko a Čína

Upustenie od sankcií je oficiálnym priznaním zlyhania tejto stratégie. Neboli zrušené preto, že by hádam Irán ustúpil. Nejaké ústupky síce urobil, žiadnym spôsobom mu však nebránia vo vývoji vlastného civilného jadrového programu – čo robí už veľa rokov a je to to jediné, čo ho zaujíma. Tadiaľ vedie červená čiara, ktorú by pri rokovaní nikdy neprekročil. Ak Američania chceli podobnú dohodu, mohli ju mať už pred rokmi. Čo sa teda stalo?

Celá „akcia Irán“ zlyhala z dvoch dôvodov. Prvým je to, že sa „teokracia“ pod útokom nezložila. Naopak, na vyhrážky odpovedala tým, že dokázala uskutočniť celý proces štiepenia, čím ukázala Spojeným štátom, že na ich silácke gestá kašle.

Druhým dôvodom je intervencia dvoch euroázijských obrov, Číny a Ruska. Kľúčové bolo, keď na jeseň roku 2014 začala kolovať fáma, že Rusko s Iránom dosiahnu dohodu o barteri ropy za iné produkty. A okrem toho vraj Rusko uvažovalo o tom, že prehodnotí svoje rozhodnutie nedodať Iránu rakety S-300. Ďalším dôvodom na znepokojenie boli obavy Washingtonu, že Čína by mohla Irán financovať prostredníctvom svojich nových medzinárodných finančných inštitúcií. Potom by sa celý systém sankcií zrútil. Po podobných krokoch Ruska a Číny by už totiž Amerika nikdy nepresvedčila svojich európskych spojencov, aby pokračovali v sankciách, ktoré zjavne nemajú účel.

Výsledkom bolo to, že keď Irán Spojeným štátom ponúkol možnosť, ako sankcie zrušiť a zachovať si tvár, Američania po nej skočili.

Kerryho priznanie: Dolár má namále

Prečítajme si, čo John Kerry povedal v už citovanom interview pre Reuters:

„Niekto si asi myslí ,sme tvrdí a máme sekundárne sankcie – ešte ich môžeme donútiť robiť to, čo chceme‘ – to je totiž argument, ktorý som ráno počul v televízii. Počul som ho aj od mnohých organizácií, ktoré sú proti dohode s Iránom. Tvrdia, že Amerika je dosť silná – aj jej banky sú dosť silné – aby sme do toho išli tvrdo a prinútili našich európskych priateľov robiť to, čo chceme.

Keď sa rozhliadnem po miestnosti, vidím tu veľa biznismenov. Takže sa pýtam: To si zo mňa tí ľudia robia srandu? Spojené štáty by mali začať sankcionovať vlastných spojencov a ich podnikateľov a bankárov, pretože chcú vycúvať z dohody s Iránom, s ktorou oni súhlasia? To myslíte vážne? No, moji milí priatelia, to je recept na to, aby naši spojenci veľmi rýchlo utiekli z kauzy Ukrajina, kde sa už teraz správajú dosť nepokojne a tvrdia ,my sme si svoje odpracovali a máme toho dosť; to my platíme vysokú cenu za vaše sankcie‘. Naše – no, bol to Obama, kto celý ten sankčný režim vymyslel. Ja – ja som išiel do Číny. Prehovoril som ich, aby nekupovali ďalšiu ropu. Aj Indiu som prehovoril, aby zaradila spiatočku.

Dokážete si predstaviť, že sa ich teraz budem pokúšať trestať za to, že prikývli na naše sankcie, ktoré dostali Irán k rokovaciemu stolu? Trestať tým, že keď je konečne na stole dohoda, vykrútime sa z nej a povieme im, že sankcie musia byť bez ohľadu na to?

Moji milí a drahí, to je recept na to, aby americký dolár prestal byť pekne rýchlo svetovou rezervnou menou – o čom už aj tak čvirikajú vrabce na streche...“

Čo z toho vyplýva?

Kerry teda v podstate hovorí, že Spojené štáty nemali na výber. Keby sa s Iránom „nedohodli“, režim sankcií by sa aj tak zrútil, takže Amerika by utŕžila nielen porážku, ale aj poriadnu hanbu. A tak „prikývli“: Súhlasili s jadrovým programom obmedzeným na mierové účely, na ktoré už bol obmedzený od začiatku sankcií. S dohodou, ktorá však ponecháva v držaní Iránu celú technológiu, ktorú vyvinul. Dokonca natoľko pokročilú, že by – keby chcel – mohol mať pokojne do roka atómovú bombu.

Toto Kerryho interview nemalo publicitu aj napriek tomu, že – alebo skôr preto, že – vrhá fascinujúce svetlo na súkromné uvažovanie americkej vlády.

Po prvé, je zrejmé, že nech už sa tvári akokoľvek sebavedome, Amerikou lomcujú obavy z dlhodobej udržateľnosti dolára ako svetovej rezervnej meny a bojí sa podniknúť čokoľvek, čo by jej pozíciu ešte zhoršilo – napríklad vyhrážať sa svojim európskym spojencom.

Tí, ktorí ako ekonóm Paul Krugman tvrdia, že na pozícii dolára ako svetovej rezervy nezáleží, by mali vedieť, že vláda ich krajiny s týmto ich stanoviskom akosi nesúhlasí.

Kerryho slová okrem toho ukazujú, že aj keď sa navonok všetci bratia objímajú, v kuloároch zožalo pokračovanie v protiruských sankciách značnú dávku kritiky – a že sa „chuť“ spojencov do nich skoro rovná sankciám proti Iránu.

A konečne, z Kerryho reči je (alebo má byť) zjavné, že Spojené štáty ešte nie sú európskym spojencom schopné vnútiť čokoľvek. Ak sú vlády hlavných európskych krajín proti, Amerika už nemá šancu.

Zásadná správa pre Rusko

Ale úplne najdôležitejší je pach porážky, ktorý z Kerryho tónu vanie. Nech sa snaží akokoľvek, Kerry nemôže poprieť, že dohoda je vnútená vec, ktorú Amerika akceptovala len preto, že inak to nešlo. A to je zase určite dôležitá správa pre Rusko.

Irán je totiž v porovnaní s Ruskom nepomerne menší, chudobnejší a slabší. Aj keď, samozrejme, nejde o žiadnu nerozvinutú pustatinu, rozhodne nemá obrovské vedecké, technologické a priemyselné kapacity Ruska. Ani jeho globálny vplyv a stále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN. Sankcie boleli Irán rozhodne viac ako Rusko.

Rovnako ako Irán však Rusko má malú – ale nepomerne hlasnú – minoritu, ktorá pracuje na priblížení sa k americkým pozíciám do slova a do písmena za akúkoľvek cenu. V roku 2009 sa táto piata kolóna pokúsila neúspešne zinscenovať revolúciu v Teheráne – rovnako ako sa podobná piata kolóna neúspešne pokúsila v roku 2011 rozbehnúť „farebnú revolúciu“ v Moskve.

Irán vyhral súboj so Spojenými štátmi celkom jednoduchým spôsobom: tvrdým trvaním na podstatnom a flexibilitou v ostatných otázkach. Z „jadrového duelu“ vyšiel ako nepochybný víťaz. Vlastne je dnes silnejší ako pred desiatimi rokmi, keď útok na neho začal.

Ak dokáže podobný konflikt vyhrať Irán, dokáže to aj Rusko. Má oveľa lepšie predpoklady. Neexistuje dôvod, prečo by nemalo vyhrať.

Takže zvíťazí.

Zdroj.


Tagy článku

Odporúčame

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom starého problému. Stálo za pádom WTC použitie takzvaného studeného lasera? Kombinácia tajnej zbrane a experimentu masovej manipulácie

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom...

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie...

to top