Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

11. septembra 1990: Zrodenie Nového svetového poriadku. Maastricht bol zriadený na odstránenie štátov. Nezákonné NATO. A čo euro? Nemecko už nenájde z EÚ cestu späť. Rusko sa vymklo kontrole Západu – a tým sa zachránilo

7. 3. 2017

vytlačiť článok

John Laughland analyzuje význam podpísania Maastrichtskej zmluvy, ktorá odštartovala v Európe útok na národné štáty potom, keď USA (za Gorbačovovej asistencie) otvorene vykročili za nastolením svetovlády

V roku 1991 bolo v Maastrichte dohodnuté nielen odstránenie národných mien, ale aj prekonanie koncepcie národných štátov. Bola to ťažká rana pre medzinárodné právo, ale aj pre mier.

Často sa oprávnene tvrdí, že Európska únia ohrozuje národnú suverenitu a tým pádom aj demokraciu. Zastávam názor, že to platí aj pre NATO. Obe bruselské štruktúry predstavujú dve strany tej istej nadnárodnej mince. Tento nadnárodný systém je v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN. Inými slovami, táto štruktúra je nezákonná.

Maastrichtská zmluva – začiatok konca

Aby som tieto tvrdenia dokázal, pripomínam Maastrichtskú zmluvu z roku 1991. Táto zmluva predstavuje legálny základ nášho milovaného eura. Všetky štáty EÚ okrem Dánska a Veľkej Británie sú na základe tejto zmluvy povinné vzdať sa svojich národných mien a zaviesť spoločnú menu euro.

Dôležité je, že táto zmluva – rovnako ako mena euro – bola priamym dôsledkom vyslovene nadnárodnej ideológie vtedajšieho spolkového kancelára Helmuta Kohla. Ideológie, ktorá teraz ovláda celý Západ. Keď sa spolkový kancelár v decembri 1991 vracal z Maastrichtu, učinil pred Spolkovým snemom v Bonne vyhlásenie k výsledkom rokovania Európskej rady. Prvý bod jeho prejavu: „Cesta k európskej únii je nevratná. Členské štáty Európskeho spoločenstva sú teraz zviazané spôsobom, ktorý znemožňuje vybočenie alebo návrat k predchádzajúcemu národno-štátnemu mysleniu so všetkými jeho nepriaznivými dôsledkami.“

Rezolúciou z apríla 1991 sa zrodila idea, že Západ stelesňuje „hodnoty“ a nie politickú moc.

Pre Kohla znamenal Maastricht ideologickú revolúciu, a to v úzkom slova zmysle: išlo o revolúciu ideí. Maastricht znemožnil staré „národno-štátne“ myslenie. Nejde len o rétoriku. Nadnárodná ideológia bola zakotvená aj ústavnoprávnym spôsobom v nemeckej ústave. Niekdajší článok 23 Ústavy SRN bol článkom národnej jednoty. Na základe tohto článku mohlo Nemecko v roku 1990 znovu získať svoju národnú jednotu. V okamihu opätovného zjednotenia Nemecka bol však tento článok nielenže zrušený, ale bol navyše nahradený novým nadnárodným „článkom Európy“.

Nemecko ako garant nadnárodnej ideológie

Spolková republika Nemecko je tak jediným členským štátom Európskej únie, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska povinný nielen zostať členským štátom EÚ, čo je už samo o sebe veľmi problematické, ale je povinný aj spolupôsobiť na jej „rozvoji“ (rozumej „centralizácii“). Nadnárodná ideológia je teda v nemeckej ústave vyjadrená tým najjasnejším možným spôsobom.

Helmut Kohl bol presvedčený o tom, že národný štát bol bezprostrednou príčinou oboch svetových vojen. Veril, že anarchiu svetového systému založeného na národných štátoch bude možné obmedziť iba vytvorením nadnárodného núteného poriadku. Veril v nutnosť „nadnárodného poriadku“ preto, aby bolo možné zaistiť mier v Európe. Skutočnosť, že za rok 2012 bola Nobelova cena za mier naozaj udelená práve EÚ, ukazuje, aká je táto ideológia dodnes mocná.

Je dôležité si pripomenúť, že hlavy európskych štátov sa stretli v holandskom meste Maastricht 9. decembra 1991. Teda len deň potom, keď 8. decembra 1991 vyniesli ruský, ukrajinský a bieloruský prezident v bieloruskom Bialovežskom pralese rozsudok smrti nad Sovietskym zväzom (samotná Maastrichtská zmluva bola podpísaná 7. februára 1992 pozn. redakcie). Spojitosť medzi oboma udalosťami však nie je len časová, ale aj ideologická. Západní politici dlhé roky bojovali za slobodu východnej Európy.

Strach elít zo slobody

Keď však hrozilo, že sa táto sloboda v lete 1989 stane skutočnosťou, dostali z nej strach. Boli pevne odhodlaní obmedziť túto novú slobodu na Východe novými nadnárodnými štruktúrami. Cítili vlastne nostalgiu po starých istotách studenej vojny a predovšetkým chceli zabrániť nestabilite. Bolo im jasné, že stabilita sa dá zabezpečiť jedine vytvorením nového núteného poriadku. Spoločnou menou euro chceli šéfovia vlád krajín EÚ vytvoriť v Európe nové pevné jadro, to znamená nové ťažisko, ktorým by sa nahradila stará hegemónia Varšavskej zmluvy.

Súbežne s tým sa politicky a ideologicky vyzbrojila aliancia NATO. Na vrcholnej schôdzke NATO v Ríme v roku 1991 bola vytvorená nová strategická koncepcia, ktorá bola potom v osudnom roku 1999 ešte ďalej rozšírená. V budúcnosti už NATO nemalo byť obranným zväzkom, ale intervenčnou alianciou obrátenou navonok a vybavenou novými policajnými oprávneniami, pre ktorú staré pravidlá medzinárodnej suverenity už neplatia. NATO, Spojené štáty a ich spojenci sa vyhlásili za garantov európskeho a medzinárodného mieru, a to na základe spoločného ideologického presvedčenia, že národná sloboda predstavuje hrozbu mieru a že treba nadnárodnú moc, aby sa dalo svetu vládnuť. V roku 1991 existovalo v Európe vákuum a Západ bol pevne odhodlaný ho zaplniť.

Nová nadnárodná ideológia teda nebola obmedzená len na Európu, ale bola súčasťou omnoho rozsiahlejšieho procesu. Krátko pred nemeckým znovuzjednotením sa dňa 11. septembra 1990 v jednom zo svojich prejavov pred americkým Kongresom vyjadril prezident H. W. Bush prvýkrát o „Novom svetovom poriadku“. Povedal, že nové priateľstvo medzi Moskvou a Washingtonom umožní v budúcnosti presadzovať medzinárodné právo vojenskou silou. Prvá vojna proti Iraku z tohto takzvaného Nového svetového poriadku vychádzala a je to zrejmé aj z toho, že dostala požehnanie od Bezpečnostnej rady OSN a tým pádom aj od Ruska a Číny.

Gorbačovovo „Nové myslenie“

Na myšlienke „Nového svetového poriadku“ a „Nového myslenia“ nebolo vlastne nič americké ani európske. Táto myšlienka mala sovietsky pôvod. Nový mysliteľ Helmut Kohl bol obyčajnou kópiou nového mysliteľa Michaila Gorbačova, ktorého hojne predávaná, ale len vzácne čítaná, kniha „Perestrojka“ niesla tento podtitul: „Nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet“. Myslel tým, že perestrojka sa má odohrať aj na medzinárodnej úrovni tak, aby sa OSN vyvinula na akúsi svetovú vládu.

Gorbačovova perestrojka Sovietsky zväz nezachránila, ale zničila. Medzinárodný systém nezlepšila, ale, naopak, obrátila ho naruby. Bez Sovietskeho zväzu ako protiváhy sa nový internacionalizmus rýchlo zvrhol na čisto americkú hegemóniu. Teraz už nešlo o nejaký svetový poriadok, ktorý by bol založený na medzinárodnej spolupráci alebo na rovnováhe. Išlo výhradne o nadnárodné štruktúry pod západným, predovšetkým americkým, vedením.

Z tohto hľadiska bola smerodajná rezolúcia OSN č. 688 z 5. apríla 1991. Touto rezolúciou na údajnú ochranu Kurdov a šiítov v Iraku si Bezpečnostná rada OSN prisvojila právo použiť z humanitárnych dôvodov donucovacie opatrenia voči určitému štátu. Zneužitie pojmu humanitárna intervencia v kosovskej vojne na konci toho istého desaťročia, v roku 1999, má korene v tejto irackej rezolúcii. Je tiež známe, že britská a americká vláda použila túto rezolúciu aj na to, aby mohli celých 12 rokov Irak bombardovať. Teda vzdušná vojna, ktorá sa skončila až druhou inváziou v roku 2003.

NATO a postmoderná vojna

Touto rezolúciou sa teda zrodila idea, že Západ stelesňuje „hodnoty“ a nie politickú moc. Došlo tu k akejsi kantovskej premene: politická realita a výkonnosť vojenského násilia boli maskované morálnym univerzalizmom. Najmä vo vojne o Kosovo bol masívny výkon moci vojenskými prostriedkami NATO kašírovaný ľudskoprávnou rétorikou.

Táto vojna bola veľmi dôležitá ideologicky. Bolo to vyjadrenie novej strategickej koncepcie NATO, na základe ktorej bolo odteraz legitímne zasahovať kdekoľvek na svete. Teda už nebrániť len národné teritórium členských štátov. Vojna bola vyhlásená nielen za „postmodernú“, napríklad Tonym Blairom, keď vyhlásil, že „nebojujeme o územie, ale o hodnoty (...) a za nový internacionalizmus“. Mnohí ju však obhajovali dokonca aj ako „vojnu o Európu“. Sociológ Ulrich Beck dokonca tvrdil, že vojna je pre EÚ akýmsi „vojenským eurom“, teda prostriedkom, ktorý európsku jednotu poháňa vpred. Kosovo v roku 1999 je dôkazom, že EÚ a NATO sú navzájom neoddeliteľné.

Táto postnacionálna ideológia je príčinou toho, že vzťahy oboch nadnárodných štruktúr a Západu vôbec k Rusku sa začínajú zadrhávať. Existujú vskutku omnoho väčšie problémy s Ruskom na európskej úrovni ako na úrovni bilaterálnych vzťahov. Dvojstranné vzťahy, napríklad medzi Ruskom a Nemeckom, sú pomerne dobré.

Rusko ako skutočný štát

Dôvodom je, že Rusko samo seba chápe ako štát a ako štát sa správa. Rusko experimentovalo s nadnárodnou ideológiou dlhých 70 rokov. Tento experiment viedol k zrúteniu „historického ruského štátu“. Hovorím o „historickom ruskom štáte“, pretože Sovietsky zväz nebol ničím iným než starou ruskou ríšou sa všetkými do nej začlenenými národmi. Za Jeľcina Rusko utrpelo druhé štátne zrútenie. Jeľcinove liberálne reformy viedli ku krachu v roku 1998 a k poníženiu vo vojne o Kosovo v roku 1999.

Rusi sa teda na vlastnej koži naučili, že bez štátu sa žiť nedá. Chápu, že štát je garantom slobody a nie jeho ohrozením. Európanom neveria, keď tvrdia – a tu sa odvolávam napríklad na Roberta Coopera –, že Európa dosiahla „vyššiu civilizačnú úroveň“, pretože už nepredstavuje „staromódne“, ale dnes už „moderné“ poňatie suverenity.

Odideologizované Rusko teda predstavuje existenciálnu hrozbu pre postmodernú zideologizovanú Európu. To je dôvod, prečo EÚ a NATO robia všetko pre to, aby donútili Rusko vydať sa rovnakou postmodernou cestou, ktorou poľutovaniahodným spôsobom kráča Západ už celých dvadsať rokov. Rusko so svojím ešte stále štátnym „starým myslením“ predstavuje dôkaz, že sa Helmut Kohl vo veci národného štátu mýlil rovnako hlboko ako vo veci spoločnej meny euro.

John Laugland je britský historik a špecialista na medzinárodné právo. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Institut de la Democratie et de la Cooperation (IDC) v Paríži.


reklama

Tagy článku

Odporúčame

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom starého problému. Stálo za pádom WTC použitie takzvaného studeného lasera? Kombinácia tajnej zbrane a experimentu masovej manipulácie

Migračná kríza začala fakticky 11. septembra 2001: Nové poznatky, nové otázky ohľadom...

Islamistický teror: Cielené búranie mostov medzi kresťanmi a moslimami. Vražedná ideológia má pôvod v koráne. Bojuje sa aj pretvárkou a sladkými rečami. Prehrá ten, kto zabudne na svoju minulosť

Islamistický teror: Cielené búranie mostov medzi kresťanmi a moslimami. Vražedná ideológia...

to top