Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Mýtus a realita pápeža Benedikta XVI. trvá: Chcel zachrániť cirkev pred modernistami? Prečo „zišiel z kríža“? Poznal celé tajomstvo z Fatimy. Revolucionár František bol pripravený už pred ním

Mýtus a realita pápeža Benedikta XVI. trvá: Chcel zachrániť cirkev pred modernistami? Prečo „zišiel z kríža“? Poznal celé tajomstvo z Fatimy. Revolucionár František bol pripravený už pred ním

4. 9. 2016

vytlačiť článok

Michal Semín si vo vážnom zamyslení sa nad životom a dielom „emeritného“ pápeža Josepha Ratzingera kladie otázky, ktorým sa už v dnešnom spoločnom jasaní ateistov a katolíckych modernistov nad jeho nástupcom nevenuje pozornosť

Budúci rok oslávi „emeritný pápež“ Benedikt XVI. svoje 90. narodeniny. Je to už viac ako 11 rokov, kedy bol prefekt Kongregácie pre náuku viery, krajnými cirkevnými liberálmi nenávidený, zvolený za zástupcu Krista. Dnes už navyše vieme, že hlavným protikandidátom, o zvolenie ktorého sa už vtedy usilovala „progresívna“ klika okolo milánskeho kardinála Martiniho, bol argentínsky kardinál Jorge Bergoglio, teda súčasný pápež František.

Michal Semín

So slzou v oku

Je takmer nemožné zhodnotiť v jednom krátkom článku doterajší život a dielo tohto nemeckého teológa, kňaza, biskupa, kardinála a pápeža. Mnohí konzervatívni kritici Františkovho progresívneho pontifikátu dnes spomínajú na bývalého pápeža takmer so slzou v oku. Je pre nich synonymom katolíckej ortodoxie, akýmsi súčasným stĺpom cirkvi. Niet divu. Tlak na totálnu demontáž katolíckej identity je v poslednom čase enormný a súčasný pápež tomu nekladie žiadne prekážky. Podľa mnohých indícií sa dokonca zdá, že takému vývoju praje a že mu množstvom svojich dobre premyslených krokov aktívne napomáha. Vo svetle Františkovej revolúcie sa preto mnohým ľuďom javí Joseph Ratzinger ako novodobý sv. Atanáz. Niektorých veriacich to potom privádza k záveru, že pápeža Benedikta XVI. niekto proti jeho vôli prinútil rezignovať na pápežský úrad a voľba nového pápeža je teda neplatná.

Mnohí tradicionalisti sú Benediktovi vďační za to, že svojím dekrétom Summorum Pontificum z roku 2007 uznal oprávnenosť používania predkoncilovej liturgie, ktorá sa vyznačuje dôrazom na obetný charakter bohoslužby a používaním posvätného liturgického jazyka, to jest latinčiny a gregoriánskeho chorálu. Benedikt XVI., ešte ako kardinál Ratzinger, sa kriticky vyjadroval na adresu liturgickej reformy po II. vatikánskom koncile, niekedy aj pomerne ostro: „Liturgická reforma, tak, ako sa vyvinula, sa od pôvodných predstáv značne vzdialila. Výsledkom nie je znovuoživenie liturgie, ale jej zničenie. Dnes máme liturgiu, ktorá sa degenerovala na predstavenie, na šou. To má za následok rastúci odpad od viery tých, ktorí túžia po stretnutí so živým Bohom... Opustili sme organický, žijúci proces rastu a vývoja a vymenili ho – ako pri výrobe – za konštrukt, banálny, na mieste vytvorený produkt.“ (Z predhovoru kardinála Ratzingera ku knihe Klausa Gambera „Reforma rímskej liturgie“.)

Postoj pápeža Františka k liturgickej reforme a jej uskutočneniu je v zásade opačný. Sám dáva prednosť bohoslužbám, ktoré sa podobajú skôr na protestantské letničné tancovačky ako na rozjímavé kalváriové obete. O tradičnej latinskej liturgii zmýšľa pohŕdavo, a ako povedal moravskému arcibiskupovi Janovi Graubnerovi, nevidí v nej nič iné než len akúsi dočasnú módu.

Ježiš a Mária

Čítajte TU: Peklo nie je metafora: Zjavenie Panny Márie vo Fatime môže prispieť k záchrane celého sveta. Prečo je fatimské posolstvo na indexe? Žijeme v ére diabolskej dezorientácie. Vojnu s Ruskom by sme mohli odvrátiť

Konzervatívny náter koncilovej revolúcie

Rozdiel medzi oboma pápežmi je však zrejmý aj v iných oblastiach. Zatiaľ čo Ratzingera krajne progresívne teologické krídlo kritizovalo za dokument Dominus Iesus pre jeho údajne protiekumenické vyznenie (v skutočnosti formuluje kompromisné stanovisko medzi relativistickým ekumenizmom, ktorý popiera identitu katolíckej cirkvi s Kristovou cirkvou, a tradičnou katolíckou náukou), František dáva okato najavo, že medzi katolíkmi a kresťanskými inovercami žiadny podstatný rozdiel nevidí. Aj keď obaja odmietajú tradičný „ekumenizmus návratu“, František zastáva názor, že podmienkou jednoty kresťanov nie je jednota vo viere („zmierená rôznosť“).

Rozdielne vieroučné postoje oboch pápežov sa dajú ilustrovať na osobe nemeckého teológa a kardinála Waltera Kaspera, medzi obdivovateľov ktorého patrí práve pápež František. Naopak medzi Ratzingerom a Kasperom vždy panovalo značné napätie. Ich verejne najznámejší spor sa týkal otázky usporiadania cirkvi.

Podľa Kaspera tvoria katolícku cirkev jednotlivé cirkevné obce zdola, preto autorita rímskeho biskupa, a teda aj viditeľnej hlavy cirkvi, je nielenže od nich odvodená, ale aj nimi obmedzená. To zodpovedá predstavám pápeža Františka, ktorý vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium pripúšťa, aby národným biskupským konferenciám mohla byť priznaná – úplne v rozpore s tradičným učením o cirkvi – rozhodovacia kompetencia v otázkach viery a mravov. Práve v tomto duchu treba rozumieť nedávnemu výroku nemeckého progresívneho kardinála Marxa, člena deväťčlenného poradného zboru pápeža Františka, keď vyhlásil, že cirkev v Nemecku nie je žiadnou filiálkou Ríma a že bez ohľadu na to, k akým záverom dospeje tohtoročná riadna biskupská synoda o rodine, nemecká cirkev sa zariadi po svojom.

Na tomto príklade možno dobre ilustrovať previazanosť katolíckeho učenia v otázkach viery a mravov. S popretím jednotnosti cirkvi a viery v jej božskom zriadení už neexistuje dôvod na to riadiť sa v mravoučných otázkach učením práve katolíckej cirkvi a nie protestantských denominácií, ktoré už dávno akceptovali postoje rozkladajúce manželstvo a rodinu, ako sú rozvody, antikoncepcia, homosexualita a podobne.

V zajatí modernizmu

Rozdiely v postojoch pápežov Benedikta a Františka sú teda nesporné. Z toho však ešte neplynie oprávnenosť názoru niektorých konzervatívcov, že keby nebolo Ratzingerovej pápežskej rezignácie, zhubná revolúcia v cirkvi by sa nekonala. To je, bohužiaľ, hlboký omyl. Táto revolúcia prebieha už dlhé desaťročia a Joseph Ratzinger má na nej svoj nemalý podiel. Jej jednotiacou ideou je (ešte na začiatku 20. storočia odsúdený) modernizmus, ktorý spočíva v prenikaní novovekých filozofických omylov do teológie a života cirkvi.

Ústrednou dogmou modernizmu je paradoxne antidogmatizmus, čiže princíp neustáleho vývoja a zmeny. Historicky podmienené sú teda nielen rozmanité liturgické tradície či prejavy zbožnosti, ale aj samotné pravdy viery a cirkevnou autoritou definované učenie. Modernisti tvrdia, že pravda je relatívna, že nie je nič, čo by platilo absolútne, bez ohľadu na čas a dobu.

V katolíckom prostredí – a, samozrejme, nielen tam – je tento vnútorne rozporný myšlienkový prúd značne deštruktívny. U mnohých teológov sa síce vyvažuje osobnou vierou, ale u iných dochádza v dôsledku modernistického zmýšľania k strate viery samotnej. Medzi teológov, ktorí sa odkláňajú od klasického scholastického myslenia a inšpirujú sa modernými myšlienkovými smermi (idealizmus, fenomenológia, existencializmus), musíme radiť aj Josepha Ratzingera. Ako píše vo svojich pamätiach, k modernej filozofii inklinoval už počas štúdií v kňazskom seminári. Jeden z jeho profesorov napísal o jeho habilitačnej práci, že je v nej patrný „nebezpečný modernizmus, ktorý nutne smeruje k subjektivizácii Zjavenia“.

Posvätné ofícium, ktoré dohliada na súlad teologických prác s učením cirkvi, podozrievalo za pontifikátu Piusa XII. Josepha Ratzingera z náklonnosti k heréze. S voľbou Angela Roncalliho (Ján XXIII.) na pápežský stolec sa však modernistickým teológom začalo blýskať na lepšie časy. Na II. vatikánsky koncil prišiel Ratzinger ako teologický poradca progresistu kardinála Fringsa. Úzko spolupracoval s radikálnymi modernistickými teológmi Hansom Küngom či Edwardom Schillebeeckxom. Nikdy sa neprestal hlásiť k odkazu Karla Rahnera, jedného z ústredných postáv neomodernistickej Nouvelle Théologie, a to ani potom, keď sa s Küngom a jeho otvorene odpadlíckou líniou rozišiel. Aj napriek tomu, že v neskoršom období niektoré svoje stanoviská mierne korigoval, v jeho myslení pred koncilom, v jeho priebehu aj po ňom je badateľná myšlienková kontinuita.

Pápež František na surfe

Čítajte TU: Významný vatikanista: Zničujúci populizmus pápeža Františka. Bohatí a utopení. Nielen Európe hrozí kolaps. Africkí biskupi: „Ožobračujete Afriku. Zostaňte doma!“ Bergogliova krajina zázrakov

Tretia cesta neexistuje

Ako je potom možné, že keď bol v roku 2005 zvolený za pápeža, tak sa liberálni „katolíci“ vrátane napríklad kardinála Vlka či dnešného českého ministra kultúry Hermana vydesili? Moderné myslenie totiž nebolo to jediné, čo formovalo Ratzingerovu osobnosť. Bol vychovaný v rodine s tradičnou bavorskou zbožnosťou, a kým nenastúpil na univerzitu, zmýšľal rovnako ako jeho rodičia a predchádzajúce generácie veriacich. Tieto dva svety – svet tradičnej zbožnosti a akademický svet intelektuálnych piruet – sa v osobe Josepha Ratzingera zliali do jedinej rieky. A progresisti sa obávali, aby ten prvý svet, svet Ratzingerovho detstva, nezískal pod vplyvom pápežskej zodpovednosti za celú cirkev prevahu nad tým druhým svetom. Aby s využitím svojej pápežskej moci nespustil ústup od niektorých liberálnych reforiem koncilu, ktoré sú alfou a omegou progresívnych prelátov.

Joseph Ratzinger si totiž uvedomoval, že cirkev prechádza po koncile vážnou krízou identity. A na rozdiel od kolegov-revolucionárov nad tým nejasal. Už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery niektoré krajne progresívne postoje kritizoval a hľadal na nich protilátku aj v tradičnom učení cirkvi. Čo však úplne odmietal pripustiť, bolo, že na tejto kríze má zásadný podiel nielen chybná interpretácia II. vatikánskeho koncilu, ale aj koncil samotný. Aj preto nikdy nesúhlasil s názorom najvýznamnejšieho oponenta pokoncilového smerovania cirkvi francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra, že niektoré pasáže koncilových dokumentov sú svojimi dvojznačnými formuláciami vadné.

Namiesto toho prišiel s vlastným návrhom riešenia sporov o interpretáciu koncilu a jeho plodov, ktorý nazval „hermeneutika kontinuity“ a ktorý spočíval v nájdení zhody medzi tradičnou náukou cirkvi a koncilovými reformami. Je však tento prístup možný? Dá sa napríklad obhájiť tvrdenie, že medzi odsúdením ekumenického hnutia encyklikou Piusa XI. Mortalium Animos a jeho nadšenou akceptáciou encyklikou Jána Pavla II. Ut Unum Sint existuje vieroučná kontinuita? Ak áno, tak neplatí princíp sporu. A takých príkladov, kedy je súčasný postoj v priamom protiklade k postoju tradičnému, by sme mohli uviesť niekoľko. Vec je pomerne prostá: medzi pravdou a omylom nemôžeme hľadať „tretiu cestu“. Buď platí, že ekumenizmus vedie k vieroučnému relativizmu, alebo platí opak. Žiadna syntéza týchto dvoch protikladných téz neprichádza do úvahy.

Pápež František v kine

Čítajte TU: Ako rozvrátiť Cirkev zvnútra: Pápež František na to ide boľševicky. Úžas a zmätenie veriacich sa už nedá zakryť. Rastie riziko tragického rozkolu. Prehovárajú zasvätení. Je všetko zlé na niečo dobré?

Rozbité zrkadlo

Benedikt XVI. „riešil“ túto dilemu aj tak, že rozlišoval medzi pravým koncilom a koncilom mediálnym: „Koncil, ktorý s okamžitou účinnosťou pôsobil na ľudí, bol mediálny koncil, nie koncil Otcov... Dobre vieme, aký vplyv mal na všetkých tento mediálny koncil. Bol dominantný a účinný, spôsobil početné kalamity, mnohé problémy, mnoho reálneho ochudobnenia: zatvorené semináre a rehoľné konventy, banalizovaná liturgia... Pravý koncil čelil pri svojej konkretizácii a realizácii ťažkostiam. Virtuálny koncil bol silnejší ako ten reálny, avšak reálna sila koncilu bola stále prítomná, postupne a čoraz viac sa uskutočňuje a stáva sa pravou silou, ktorá je zároveň pravou reformou, pravou obnovou cirkvi.“

Tieto slová predniesol počas stretnutia s kňazmi Rímskej diecézy niekoľko týždňov potom, keď oznámil svoju abdikáciu. Ako by asi odpovedal na otázku, či by podobné rozdelenie použil aj na súčasný Františkov pontifikát? Existujú vari dvaja Františkovia – jeden skutočný a druhý mediálny? Nie je to skôr tak, že nielen v prípade koncilovej revolúcie, ale aj vízie pápeža Františka skrátka nie sú s autentickým učením Ježiša Krista zlučiteľné?

Spomínaná obava liberálne zmýšľajúcich cirkevných hodnostárov, že pápež Benedikt zavelí návrat pred koncil, sa preto ani naplniť nemohla. Navyše sa ukázalo, že mu chýba rozhodnosť v personálnych otázkach, čo je naopak vlastnosť, ktorá jeho nástupcovi – ku škode celej cirkvi – rozhodne nechýba.

Z kríža sa neschádza

Joseph Ratzinger je skôr mužom II. vatikánskeho koncilu ako skutočnej obnovy v duchu katolíckej tradície. To plynie aj z toho, že bremeno pápežského úradu, ktoré na seba pred pätnástimi rokmi vzal, zo seba z vlastného rozhodnutia sňal. Preto sa nemožno čudovať povzdychu krakovského arcibiskupa Dziwisza, ktorý sprevádzal ťažkou chorobou postihnutého Jána Pavla II. do posledných chvíľ jeho pozemského života, keď v reakcii na oznámenie Benediktovej abdikácie vyhlásil, že z kríža sa neschádza. Aj napriek Ratzingerovému vysokému veku a slabému telu všetci, ktorí sa s ním v poslednom čase stretli, tvrdia, že po stránke duševnej je normálne pri sile. To hádam na výkon pápežského úradu stačí, nie?

Môžeme sa len dohadovať, či jeho rezignácia súvisí s obavou, ktorú vyslovil počas svojej prvej pápežskej homílie krátko po zvolení: „Modlite sa za mňa, aby som zo strachu neutekal pred vlkmi!“ Otázok nad jeho prelomovým rozhodnutím je však oveľa viac. Prečo sa aj naďalej necháva oslovovať pápežským menom (Benedikt) a titulom (Svätý Otec)? Prečo neprestal používať niektoré insígnie vlastné Petrovmu stolcu? Hoci nejde o reálne dvojpápežstvo, ktoré by zakladalo stav cirkevnej schizmy, funkcia emeritného pápeža predstavuje niečo historicky nové, čo nemá oporu ani v cirkevnom práve, ani v katolíckej vierouke. Aj preto azda môžeme právom povedať, že Ratzingerov pontifikát rozhodne nebol kontrarevolučný.

Pápež František s červeným nosom

Čítajte TU: Podivný pápež menom František: Prečo ho tak milujú, obdivujú a popularizujú práve ateistické médiá? Podarí sa jeho „revolučným súdruhom“ zviesť veriacich na scestie? Nádej v Kristovi: Pekelné brány Cirkev nepremôžu

Fatimský biskup v bielom?

Samozrejme, nedá sa vylúčiť, že skutočný dôvod Benediktovej abdikácie sa dozvieme až v nadväznosti na ďalšie drámy, ktoré cirkev pred druhým príchodom Pána ešte len čakajú. Budúci rok si budeme pripomínať sté výročie zjavenia Panny Márie v portugalskej Fatime. O tom, že by mohlo fatimské posolstvo súvisieť s aktuálnymi udalosťami v centre katolíckeho sveta, svedčí aj to, ako o ňom Benedikt XVI. hovoril počas svojej návštevy Fatimy v roku 2010. Zatiaľ čo ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 2000 konštatoval, že fatimské posolstvo je historicky uzavretou kapitolou, v homílii z 13. mája 2010 na mieste, kde sa Panna Mária fatimským pastierikom v roku 1917 zjavila, vyhlásil:

„Ten, kto by si myslel, že prorocké poslanie Fatimy skončilo, by sa mýlil.“ A svoje kázanie ukončil slovami: „Kiežby týchto sedem rokov, ktoré nás delia od stého výročia zjavenia, urýchlilo predpovedané víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie na slávu Najsvätejšej Trojice.“

Benedikt XVI. sa mohol zoznámiť s celým obsahom fatimského tajomstva, a preto určite nerozprával do vetra, keď hovoril o jeho bezprostrednej aktuálnosti. S ohľadom na jeho závažnosť a naliehavosť sa mu na stránkach Protiprúdu budeme v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch venovať aj my. V jeho svetle možno lepšie pochopíme aj niektoré kľúčové aspekty záhady nazvanej život a (zatiaľ nedokončené) dielo Josepha Ratzingera.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top