Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Jednu okupáciu vystriedala druhá: Zatiaľ čo Sovieti prišli na tankoch, Amíci potichu a nežne. Prečo sa mladí nebúria? Oslepili ich čačky-mačky, preto spíkujú a hardworkujú. Americká čižma bližšia ako slovanská bagandža

Jednu okupáciu vystriedala druhá: Zatiaľ čo Sovieti prišli na tankoch, Amíci potichu a nežne. Prečo sa mladí nebúria? Oslepili ich čačky-mačky, preto spíkujú a hardworkujú. Americká čižma bližšia ako slovanská bagandža

25. 8. 2016

vytlačiť článok

Zuzana Lipová je presvedčená, že sovietsku okupáciu vystriedala americká. Prišla nežne s trblietavými korálikmi, možno preto sa jej darí ohlupovať práve mladých ako voľakedy Kolumbus Indiánov

Mladá generácia vždy rebelovala, kritizovala, búrila sa, neprijímala poslušne svet „stvorený“ rodičmi, chcela ho meniť. Nie tak dnes. Pri spomínaní na augustovú okupáciu z roku 1968 vo mne hlodá pocit, že dnes sme predsa tiež okupovaní, no dobrovoľne. Trblietavú návnadu sme zožrali spolu s navijakom, a tak aj naše deti dnes žijú v akváriu (vyzdobenejšom a väčšom než bolo to naše), nie v oceáne. 

Narástol im americký zobák?

Generačné problémy boli, sú a budú. Každá doba prináša so sebou niečo, čomu tá predošlá generácia nerozumie, s čím sa nedokáže stotožniť, čo sa jej prieči. Môžem tisíckrát tolerovať pre mňa nepočúvateľnú hudbu, obrovské diery v ušných lalôčikoch zvané tunely, nohavice s pudlom na kolenách, slúchadlá pribité k hlave či mobily privarené k rukám, no ak niekto dobrovoľne odmieta rodnú reč a tvári sa, že mu narástol anglický (americký) zobák, tak to už ma skutočne vytáča.

Ani za násilnej maďarizácie v 19. storočí nebolo toľko odrodilcov, čo dnes. Podľa mňa nie je s kostolným poriadkom, keď mi čerstvý maturant povie, že on nečíta slovenské knihy (nie slovenské preklady, ale slovenských autorov!), lebo slovenčina je taká divná reč, nerozumie jej a lepšie sa mu číta v angličtine. Póza? Možno. Lenže oni naozaj preberajú celoplošne anglo-americkú kultúru a, čo je ešte horšie, zdá sa im to úplne prirodzené.

Počas normalizácie v 70. rokoch minulého storočia som chodila na základnú školu. Učili sme sa ruštinu, ale aj francúzštinu, oba jazyky som milovala, no iba ako cudzie jazyky! Mávali sme povinné posedenia pri samovare, kde sme spievali ruské ľudové piesne, museli sme absolvovať rôzne kultúrne podujatia v rámci Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva, čomu sme sa tešili, lebo to bolo počas vyučovania, takmer každý si dopisoval s ruským kamarátom, aby sa akože zdokonalil v ruskom jazyku, no po pravde hlavne preto, aby si urobil očko u ruštinárky, ktorá za listy do Sovietskeho zväzu dávala lepšiu známku na vysvedčení.

Čítajte TU: Prekrútené fakty o Auguste 68: ZSSR nebol Rusko a Varšavská zmluva mala sedem členov! Kto volal po potlačení „kontrarevolúcie“? Okupácia mnohé vzala, no čosi aj dala. Sme dnes skutočne slobodnejší?

Nebolo bjuro ani závtrak

Nespomínam si na nikoho, kto by ruštinu vymenil za svoju rodnú reč a nahrádzal slovenské výrazy ruskými. Nikto nevravel, že ide do bjura (kancelárie), pripravuje sa na sovješčánjie (poradu), má zvónku (telefonát), nemal chuť na vtorój závtrak (desiatu), nečakal na obrátnuju svjaz (spätnú väzbu) ani sa netešil na predprijátije (podujatie). A dnes všetci pracujú v office (kancelárii), radia sa na meetignoch (poradách), čakajú na call (telefonát), desiatu a obed nahradil brunch, zo spätnej väzby je feedback a každú chvíľu tu máme nejaký event (podujatie). No a celé je to ohromne cool (skvelé).

V tejto súvislosti sa mi vynára v pamäti spomienka na hodinu slovenskej literatúry, preberali sme vtedy veľkého slovenského básnika Pavla Országha Hviezdoslava. Naša slovenčinárka vedela krásne ozvláštniť vyučovanie zaujímavými legendami, anekdotami i skutočnými príhodami. Rozprávala nám, že Hviezdoslav písal prvé básne v maďarčine a jeho maďarskí učitelia nimi boli nadšení. No keď ich doma predniesol svojej mame, tá sa rozplakala, lebo mu nerozumela. Vtedy sa vraj zapovedal, že už bude tvoriť iba v rodnej reči. Na rozdiel od Alexandra Petroviča, z ktorého sa neskôr stal najväčší „maďarský“ básnik Sándor Petöfi.

Čítajte TU: Politicky korektný slovník: nutná kariérna výbava. Neomarxizmus ďalej zapúšťa korene, masmédiá horlivo pomáhajú. Cigán, černoch, divožienka, aj tieto pomenovania majú stopku! Ako vyzerá newspeak?

Anglo-americká (pa)kultúra

No, aby bolo jasné, naši mladí iba kopírujú dobu, ktorá ich dennodenne valcuje. Americký nežný okupant zaplavil naše mestá samovarmi zvanými fast foody, zopár červených transparentov nahradil tisíckami farebných nevkusných bilbordov, v rádiách občasne pustenú Allu Pugačevu nahradili Rihanny, Madonny či Anastacie, sovietsky seriál Sedemnásť zastavení jari vytlačili hodnotné americké filmy Prci, prci, prcičky (I., II., III., IV., V...), kriminálky od Miami cez Los Angeles až po New York, deda Mráza vystriedal Santa Claus, pukance popcorn a deti na besiedke nevystupujú na pódiu, ale na stejdži.

To, že už ani pracovné zaradenia nemajú normálny názov, ale honosne znejúce anglo-americké pomenovanie, za ktorým sa skrýva veľa roboty za malý plat, ani neriešim. Dookola sa v médiách rieši okupácia z 1968, 1938 (zvláštne, že o roku 1879, kedy sa oficiálne začalo na všetkých školách na Slovensku povinne vyučovať v maďarskom jazyku a začala tvrdá maďarizácia, o tom sa nehovorí vôbec), no že žijeme pod čižmou anglo-americkej (pa)kultúry, to riešime iba občas, len aby sa nepovedalo.

Očakávame systémové riešenia, lenže oni neprídu. Ten systém je totiž chorý. Melie z posledného, preto mení farby - raz je červený, potom hnedý, zase červený, následne modrý, pokiaľ však s veľkým rachotom (a s našou pomocou) nespadne, nič sa nezmení. No ja som optimista. Verím v pevné slovenské korene, ktoré vždy vyženú nové púčiky, keď už strácame nádej.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top