Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Tolerancia: ľahostajnosť voči zlu, omylu a hriechu? Strach z poctivého myslenia a láska k novotám predstavujú našu pascu. Stavajme na tehlách, nie na slame! Mons. Fulton Sheen naliehavo prehovára k nám a našej dobe

Tolerancia: ľahostajnosť voči zlu, omylu a hriechu? Strach z poctivého myslenia a láska k novotám predstavujú našu pascu. Stavajme na tehlách, nie na slame! Mons. Fulton Sheen naliehavo prehovára k nám a našej dobe

7. 8. 2016

vytlačiť článok

Ivan Poledník pripomína posolstvo vynikajúceho kňaza a filozofa, ktoré presvitá zo súčasnej duchovnej a morálnej tmy, ktorá zachvátila katolícku cirkev aj celú našu (post)kresťanskú spoločnosť, a prináša jeden zásadný a nadčasový úryvok z jeho spisov

Myšlienky Fultona Sheena sú dnes ešte aktuálnejšie ako v čase, keď ich prednášal svojmu hojnému publiku a zapisoval si ich do svojich kníh. Cirkev bola vždy pod paľbou nepriateľských demagógov, ktorí sa zásadným spôsobom zaslúžili aj o to, ako na ňu dnes nahliada väčšinová spoločnosť. Sheenov prenikavý intelekt opretý o znalosť filozofie Tomáša Akvinského dokázal brilantne formulovať argumenty na obhajobu viery. Súčasne dokázal v kontexte neustáleho boja dobra so zlom glosovať najrôznejšie spoločenské nešváry a fenomény tak, ako to robil napríklad G. K. Chesterton.

Ivan Poledník

Druhý vatikánsky koncil, ktorý spustil v šesťdesiatych rokoch lavínovitú deštrukciu Cirkvi, veľmi zasiahol aj Mons. Sheena. Dnes, keď drvivá väčšina predstaviteľov Cirkvi zbehla z práporu Kristovho do práporu diablovho, je úplne v pasci modernizmu, relativizmu a bezbrehej tolerancie voči zlu, získavajú slová biskupa Sheena ešte oveľa väčšiu naliehavosť, než s akou ich sám vyslovoval.

Život a poslanie Fultona Sheena

Fulton Sheen sa narodil v El Pase v Illinois v roku 1895. Po skončení základnej školy začal študovať literatúru a filozofiu. Potom nasledoval seminár a v roku 1919 bol vysvätený za kňaza.

Fulton túžil prehĺbiť svoje znalosti filozoficko-teologického myslenia sv. Tomáša Akvinského: túžil po filozofii bytia, aby mohol vo svetle rozumu a viery bojovať proti bludom, ktoré popierali Boha a pravdu, a aby sa mohol stať skutočným apoštolom pravdy. Biskup ho poslal do Európy na univerzitu do Leuvenu. Tam získal doktorát z filozofie, v Ríme potom doktorát z teológie.

Po návrate do pastoračnej praxe v USA začali jeho veľké úspechy s obracaním neveriacich, konverziami a návratmi k sviatostiam. Neskôr začal pôsobiť na univerzite ako docent filozofie. Pôsobil tam 25 rokov obdivuhodným spôsobom – žiaci boli doslova nadšení nielen svojím učiteľom, ale predovšetkým pravdou, ktorú im prinášal. Horlivo ju odhaľovali a zmocňovali sa jej ako svätý Augustín, „lovec pravdy“.

Tváre

Čítajte TU: Prekliatie sveta menom islam: Nikdy nebol, nie je a ani nebude náboženstvom mieru. 109 veršov prikazujúcich naše zničenie: Nevyvrátiteľné dôkazy jeho násilnej povahy. Jeden a pol miliardy ľudí dostalo príkaz nás vyhladiť

Veľké úspechy

Začal usporadúvať konferencie doma aj v cudzine. Jeho prednášky boli vyhľadávané: zapaľoval a získaval. V roku 1930 bol pozvaný do NBC (rozhlasová stanica v USA), aby tam každú nedeľu večer viedol program Katolícka hodina. Jeho hlas poznali v celých Spojených štátoch. Bol zaplavený tisíckami listov. Písali mu osoby, ktoré mu otvárali svoju dušu, ktoré hľadali Boha. Odpovedal všetkým. A modlil sa za nich. V Amerike to bola taká malá jar obracania ľudí k Ježišovi a ku katolíckej cirkvi.

Pápež Pius XI. o ňom vedel. V roku 1935, aby mu prejavil svoju vďačnosť, ho vymenoval za preláta s titulom monsignor. V roku 1950, v počiatkoch televízneho vysielania, ho opäť povolala NBC, aby začal robiť televízne súboje. Odštartoval programom: „Stojí za to žiť“, ktorý reagoval na naliehavú potrebu dať zmysel ľudskému životu. Konštatoval, že každý človek, ktorý je ponechaný napospas svojmu osudu, môže povedať len toto: Magna quaestio factus sum mihi (sám sebe som sa stal veľkým, neriešiteľným problémom).

Na tento problém ponúkal Mons. Sheen odpoveď: Ježiš Kristus je jediné riešenie všetkých problémov, Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. Každý týždeň ho sledovalo 30 miliónov divákov. Jeho reč bola jasná, zrozumiteľná pre všetkých, veľmi vážna, aj keď často humorná, a ľudia ju prijímali s radosťou – hoc zdôrazňovala tú najťažšiu zodpovednosť za život.

Filozof a misionár

V roku 1950 bol vymenovaný za národného riaditeľa Spoločnosti pre šírenie viery. Začal dlhú sériu ciest po Ázii, Afrike a Oceánii, pretože sa zaujímal o evanjelizáciu národov. 1. júna 1951 bol z vôle Pia XII. Mons. Fulton Sheen vysvätený za biskupa. Ďalej hovoril v televízii, písal knihy, jednu krajšiu ako druhú.

Prekrásna je jeho Filozofia náboženstva, v ktorej ukazuje, ako dospela filozofia v dnešných dňoch k tej najnižšej úrovni iracionalizmu a díva sa s pohŕdaním na Boha a na večné pravdy. Následne ukazuje cestu zdravého rozumu osvieteného vierou, ktorá hľadá a osvojuje si Boha v Kristovi, jedinej ceste, jedinej pravde a jedinom živote. Je to filozofia sv. Tomáša, ktorá nás vedie k pochopeniu človeka, sveta a Boha. Je to skutočná apologetika vedúca k večnej pravde.

„Keby som nebol katolík a chcel by som zistiť, ktorá cirkev je dnes tá pravá, išiel by som hľadať tú jedinú cirkev, ktorá sa nezhoduje so svetom. Išiel by som hľadať cirkev, ktorá je na svete najviac nenávidená... Hľadaj cirkev, ktorú chcú ľudia tohto sveta zničiť v mene Boha tak, ako ukrižovali Ježiša. Hľadaj cirkev, ktorú svet odmieta tak, ako ľudia odmietli prijať Krista.“

Križiaci

Čítajte TU: Pravda verzus mystifikácia o križiackych výpravách: Kresťania sa bránili tureckým krutostiam a otrokárstvu. Súčasný islam činí niečo podobné. Je myšlienka križiackych výprav mŕtva?

Mons. Fulton John Sheen: Výzva na netoleranciu

Hovorí sa, že Ameriku sužuje netolerancia. Tak to nie je. Trpí toleranciou: toleranciou dobra aj zla, pravdy aj omylu, cnosti aj hriechu, Krista aj rozkladu. V našej krajine nevládne ani tak neznášanlivosť ako skôr voľnomyšlienkárstvo. Človek, ktorý si dokáže správne zrovnať veci v hlave tak, ako si ustlať posteľ, je označovaný za úzkoprsého; zatiaľ čo ten, kto má v myslení zmätok, rovnako ako nevie disponovať svojím časom, je nazývaný tolerantným a slobodomyseľným.

Neznášanlivý je ten, kto odmieta čokoľvek bezdôvodne prijať; slobodomyseľný ten, kto prijme všetko z akéhokoľvek dôvodu bez toho, aby zisťoval, či je ten dôvod správny. Pravda, občas sa dožaduje upresnenia, ale je to upresnenie podľa vedeckých kritérií, nie logických. Porucha, ktorá sa prejavuje uvedeným voľnomyšlienkárstvom, je duševná, nie mravná. O tom svedčia tieto tri veci: sklon riešiť problémy slovami, nie argumentami, bezvýhradná ochota uznať autoritu kohokoľvek vo veci náboženstva a, nakoniec, láska k novotám.

Náboženstvo má právo hovoriť ústami svojich hovorcov, rovnako ako majú právo aj ďalšie vedy, fyzika alebo astronómia, prehovárať ústami tých, ktorí sa nimi zaoberajú. Náboženstvo je veda, hoci z neho chcú niektorí urobiť len cit. Náboženstvo má svoje zásady, prirodzené aj zjavené, ktoré sú vo svojej logike ešte zložitejšie ako matematika. Ale falošný pojem tolerancie túto skutočnosť zatemňuje všetkým, ktorí, hoc sú netolerantní v nejmalichernejších životných maličkostiach, sa stávajú tolerantnými vo svojom vzťahu k Bohu.

Zhubné zanietenie pre novoty

Ďalším prejavom spomínanej poruchy myslenia, ktorá vyvoláva podivnú pleseň voľnomyšlienkárstva, je natoľko silné zanietenie pre novoty, že odmieta aj lásku k pravde. Pravda je obetovaná ironickým poznámkam, Kristovo božstvo titulkom v pondelňajších novinách. Mnoho súčasných kazateľov sa čoraz menej venuje kázaniu ukrižovaného Krista a oveľa viac svojej obľúbenosti u veriacich. Nedostatok intelektuálnej chrbtovej kosti vedie k tomu, že obkročmo osedlávajú býka pravdy aj osla nezmyslov, chvália katolíkov za „skvelú organizáciu“ a sexuológov za „otvorenú výzvu mladej generácii“. Keďže ohýbajú nohy v kolenách radšej pred davom ako pred Bohom, nemožno asi ani očakávať, že by sa pred súčasným Herodesom zastali Jána Krstiteľa. Na rozvody a život v smilstve nepoukáže žiadny varovný prst, žiadny hlas nezahrmí do uší boháča, aby vyriekol tie netolerantné Božie slová: „Nepožiadaš manželku blížneho svojho.“ Namiesto toho počujeme: „Priatelia, doba sa zmenila!“ Kyseliny modernosti rozleptávajú skameneliny pravovernosti.

Viera v Boha, Kristovo božstvo, mravný zákon sa považuje za pominuteľnú záľubu. Táto nová tolerancia sa v poslednom čase týka samotnej pravdy, akoby pravda bola nejaká móda, niečo na spôsob klobúka, nie základom, ktorým je v tomto prirovnaní hlava.

Mačka

Čítajte TU: Ako sa to robí: „Overtonovo okno“ alebo technológia skazy. Veľká lož o prirodzenom behu vecí. Po homosexuáloch legalizácia pedofílie a incestu. Aj kanibali majú svoje práva

Relativizácia pravdy

Najnovším tvrdením súčasného voľnomyšlienkárstva je to, že pravda musí zodpovedať dobe, a preto sa má meniť podľa pominuteľných chúťok okamihu. Ako chameleón prispôsobuje svoje farby prostrediu, ktoré ho obklopuje, tak by sa vraj mala meniť aj pravda, aby vyhovovala záchvevom a požiadavkám času. Povaha určitých vecí je pevná a o pravde to platí dvojnásobne. Pravde možno tisíckrát odporovať, ale to len potvrdzuje, že je natoľko silná, že prežije tisíc útokov. Keď niekto hovorí: „Ten tvrdí to a druhý zase tamto, preto žiadna pravda nie je,“ je to asi rovnako logické, ako keby Kolumbus dospel k záveru, že žiadna zem neexistuje, pretože mu niektorí hovorili: „Zem je guľatá,“ a iní vyhlasovali: „Zem je plochá.“ Tí, ktorí odmietajú kritérium objektívnej pravdy, sú ako tesár, ktorý zahodí svoj meter a používa ako meradlo každý jednotlivý trám: nezostane im nič iné, čím by mohli merať, len prelietavá móda daného okamihu.

Uchichútané nadšenie pre novotárstvo, precitlivelá neposednosť vyšinutej mysle a neprirodzený strach z poriadnej porcie poctivého myslenia, to všetko dohromady spoluutvára skupinu nedovzdelaných, ale o to samoľúbejších slobododuchov, ktorí si myslia, že neexistuje rozdiel medzi Bohom ako príčinou a Bohom ako „projekciou môjho ja“, ktorí stavajú na roveň Krista a Budhu a potom rozširujú svoju slobodomyseľnosť na široko poňatú syntézu, ktorá hovorí, že jedno kresťanské vyznanie je rovnako dobré ako druhé či, dokonca, že jedno svetové náboženstvo je rovnako dobré ako druhé. Veľký boh „Pokrok“ je teda povýšený na oltáre módy, a keď sa jeho zapálených uctievačov opýtate: „Pokrok v čom?“, dostanete odpoveď: „Vo väčšom pokroku.“ Súdni ľudia sa zatiaľ čudujú, ako môže byť pokrok bez udania smeru a ako sa dá udať smer bez pevného bodu. A keďže hovoria o „pevnom bode“, tak sa o nich hovorí, že zaostávajú za dobou, zatiaľ čo oni sú v skutočnosti nad dobou – duševne aj duchovne.

Potrebujeme netoleranciu

To, čo svet tvárou v tvár tomuto voľnomyšlienkárstvu potrebuje, je netolerancia. Zdá sa, akoby svet úplne stratil schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Niektoré hlavy sa domnievajú, že netolerancia je vždy zlá, pretože je podľa nich prejavom nenávisti a obmedzenosti. Tie isté hlavy veria, že tolerancia je vždy správna, pretože je podľa nich prejavom lásky a veľkodušnosti.

Čo je to vlastne tá tolerancia? Tolerancia je postoj, keď z rozumných dôvodov trpíme zlo, čo nás vedie k tomu, že brzdíme svoj hnev alebo zlo trestáme. Ale oveľa dôležitejšie je to, čoho sa tolerancia týka: Tolerancia sa vzťahuje len na ľudí, ale nikdy nie na pravdu. Netolerancia sa týka iba pravdy, nie ľudí. Tolerancia sa týka blúdiaceho, netolerancia bludu.

Amerika netrpí ani tak intoleranciou, teda neznášanlivosťou, ako skôr toleranciou, teda ľahostajnosťou voči pravde a omylu, a filozofickou nedbanlivosťou, ktorá je vydávaná za veľkodušnosť. Väčšia tolerancia je, pochopiteľne, potrebná, pretože nikdy nie je dosť lásky, ktorú by sme mohli prejavovať druhým. Sám náš Pán hovorí, aby sme milovali tých, ktorí nás ohovárajú, pretože neprestávajú byť ľuďmi. Nikde však nehovorí, že máme milovať ohováranie.

Fatima

Čítajte TU: Otázka hriechu: Zo zla sa stala spoločenská prestíž. Ani skaza planéty či jadrová vojna nie sú horšie. Diabolské zmätenie pojmov a logická nevyhnutnosť pekla. Tajomstvo nepoškvrneného počatia

Našou pamäťou je tradícia

Cirkev nás v Kristovom duchu nabáda, aby sme sa modlili za tých, ktorí sa nachádzajú mimo Cirkvi, a prejavovali im väčšiu lásku. Treba teda prejavovať lásku ľuďom, najmä tým mimo stáda, ktorých treba láskou priviesť späť, aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Máme azda Bohu, ktorý nehľadí tolerantne rovnostárskym zrakom na všetky náboženstvá, uprieť jeho meno „Múdrosť“?

Cirkev je telo Kristovo; s tým, ako čoraz viac premýšľala a prehlbovala samotné základy jeho učenia, rozvíjala aj ďalšie pravdy viery. Nikdy na tieto pravdy nezabudla, pamätala si ich a jej pamäťou je tradícia. Dogmy Cirkvi sú ako pevné, poctivé tehly, z ktorých môže človek stavať, nie ako slama „náboženského prežitku“, ktorá sa hodí akurát tak na oheň. Cirkev bola a vždy bude netolerantná, pokiaľ ide o práva Boha, lebo heréza, omyl a nepravda sa netýkajú nejakých osobných názorov, ktorých by sa mohla vzdať, ale Božieho práva, o ktorom sa nediskutuje. Pravda je božská, blud je ľudský. Keď činí heretik pokánie, Cirkev ho prijme späť do pokladnice svojich duší, ale nikdy neprijme herézu do pokladnice svojej múdrosti. Pravda bude vždy pravdou, aj keď sa k nej nebude nikto hlásiť; a omyl bude vždy omylom, aj keby ho všetci vyznávali.

Postoj Cirkvi k tejto pálčivej otázke súčasnosti sa dá vysvetliť na príbehu o dvoch ženách, ktoré prišli za Šalamúnom, aby ich rozsúdil. Každá z nich vyhlasovala, že narodené dieťa je jej. Skutočná matka trvala na tom, že chce celé dieťa alebo nič, lebo dieťa je ako pravda, nemožno ju rozdeliť bez toho, aby nezomrela. Falošná matka naopak súhlasila s kompromisom. Bola ochotná nechať dieťa rozpoliť. A dieťa by potom zo samej veľkodušnosti zomrelo...

Úryvok z knihy Old Errors and New Labels, New York 1931. Preklad vyšiel v Te Deum 1/2013.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top