Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Priniesla vláda „osvietencov“ zľudštenie spoločnosti? Francúzska, boľševická aj súčasná „europeistická“ revolúcia a pekelné sily v pozadí večného boja o svet

Priniesla vláda „osvietencov“ zľudštenie spoločnosti? Francúzska, boľševická aj súčasná „europeistická“ revolúcia a pekelné sily v pozadí večného boja o svet

24. 7. 2016

vytlačiť článok

Radomír Malý sa zaoberá súbojom osvietencov (iluminátov) s katolíckou cirkvou a ukazuje, že Veľká francúzska revolúcia sa stala zdrojom inšpirácie komunizmu aj nacizmu

V mnohých publikáciách a učebniciach dejepisu sa môžeme dočítať, že až osvietenské bezbožníctvo odstránilo smutné antihumánne javy náboženskej neznášanlivosti, čarodejníckych procesov a používania mučenia v justícii. Je pravda, že vzájomné vojny medzi katolíkmi a protestantmi a uplatnenie princípu „koho krajina, toho náboženstvo“ pri uzavretí mieru v nemeckom Augsburgu v roku 1555, na základe ktorého mohol vládca vnútiť svoje náboženské presvedčenie poddaným, vyvolali u mysliacich ľudí otázku: Načo to kresťanstvo vlastne je, keď sa jeho vyznávači navzájom popravujú a zabíjajú vo vojnách?

Extra

Namiesto viery rozum

Tak sa vyvinul myšlienkový smer osvietenstva, ktorý postavil rozum na miesto kresťanskej viery. Osvietenci tvrdili, že keď sa ľudia budú riadiť rozumom a nie kresťanskou dogmou, tak všade zavládne tolerancia a sloboda.

Akýkoľvek boj proti Kristovi a Jeho zjavenej pravde končí v diabolskom krviprelievaní a totálnom morálnom úpadku.

Nemôžeme poprieť, že až do 18. storočia boli v protestantských štátoch Európy katolíci pre svoju vieru prenasledovaní aj popravovaní, v katolíckych krajinách sa dialo to isté, ale naopak. Jedno aj druhé treba odmietnuť. Keď si však porovnáme počet katolíckych obetí u protestantov a protestantských u katolíkov, tak katolíci sú vo výsledku predsa len tolerantnejší.

Historici napríklad spočítali, že počet katolíckych mučeníkov v Anglicku 16. storočia za vlády Henricha VIII., Eduarda VI. a Alžbety I. predstavoval 10-tisíc, čo je viac ako počet obetí katolíckej inkvizície v celej Európe za 500 rokov (od 13. do 18. storočia). Okrem toho prvou krajinou, ktorá udelila slobodu náboženským menšinám, bolo katolícke Poľsko v roku 1573 a nikdy im ju neodňalo. Katolícke Francúzsko dáva tzv. Nanteským ediktom kráľa Henricha IV. v roku 1598 náboženskú slobodu vyznávačom protestantizmu, tzv. hugenotom. Keď v roku 1685 kráľ Ľudovít XIV. nanteský edikt ruší, pápež blažený Inocent XI. protestuje. Z toho je zrejmé, že samotný pápežský Rím nebol v tejto dobe naklonený štátnej perzekúcii nekatolíkov v katolíckych kráľovstvách.

Križiaci

Čítajte TU: Pravda verzus mystifikácia o križiackych výpravách: Kresťania sa bránili tureckým krutostiam a otrokárstvu. Súčasný islam činí niečo podobné. Je myšlienka križiackych výprav mŕtva?

Uzákonenie náboženskej slobody

Z protestantských krajín udeľuje slobodu katolíkom po tridsaťročnej vojne Holandsko, tá sa však týkala iba vyznávačov herézy jansenizmu, odsúdenej pápežom. Aj niektoré nemecké evanjelické štáty po uzavretí Vestfálskeho mieru v roku 1648 dopriali toleranciu katolíkom, keď boli príliš početní a neexistovala nádej na ich potlačenie (Buehlmeyer Carl: Kirchengeschichte III a iné práce).

Osvietenci naliehali na uzákonenie náboženskej slobody v celej Európe. V priebehu 18. storočia väčšina európskych štátov skutočne garantovala voľnosť náboženským menšinám, u nás cisár Jozef II. tolerančným patentom v roku 1781 protestantom a pravoslávnym.

Vplyv osvietenstva je tu nepopierateľný, aj keď nie jediný. Svoju úlohu zohráva aj kresťanská tradícia nenásilného šírenia viery, ako je zrejmé napríklad z faktu, že rakúsky Jozef II., hoci sympatizoval s osvietenskými ideálmi a spôsobil katolíckej cirkvi veľa škôd, bol sám veriaci katolík, ktorý pravidelne chodil na svätú omšu.

Prvým štátom s demokratickou ústavou, ktorá zaisťovala občanom okrem iného náboženskú slobodu, boli od roku 1776 USA. Aj tu je patrný vplyv osvietenstva, ale tzv. otcovia zakladatelia nezávislých Spojených štátov (Washington, Evans...) boli väčšinou zbožní protestanti, ktorí sa pravidelne modlievali a zúčastňovali na bohoslužbách. Washingtonovou zásluhou sa heslom nezávislých USA stalo „Veríme v Boha“. Osvietenské poňatie náboženskej tolerancie však bolo a je s katolíckym nezlučiteľné v tom, že osvietencom nezáležalo na objektívnej pravde, ktorá je vraj nepoznateľná, a preto musí štát všetky náboženstvá a všetky -izmy trpieť. Katolícka cirkev však učí, že pravda je len jedna, zjavená v Ježišovi Kristovi. Nesmie sa však šíriť násilím, pretože Bohočlovek Ježiš násilie odmietal.

Modlitba

Čítajte TU: Štyri storočia od proroctva z Quita: Vládnu slobodomurári, svet prijal ducha zla. Spoločnosť aj Cirkev v rozklade. Tí, ktorí majú hovoriť, mlčia. Útok na deti. Nádejné čakanie na obnovu

Krvavé hrôzy Veľkej francúzskej revolúcie

Dejiny 18. storočia však odhalili aj ďalšiu skutočnosť: že bez Boha a bez vplyvu kresťanstva sa nedá realizovať myšlienka náboženskej aj inej oprávnenej tolerancie. Dôkazom sú krvavé hrôzy osvietenskej Veľkej francúzskej revolúcie, neprávom opisovanej ako počiatok éry „slobody a ľudských práv“. Počet obetí tejto hrôzovlády z dôvodov odlišného náboženského či politického presvedčenia predstavuje cca 800-tisíc, ako dokumentuje okrem iného kniha poľského historika J. R. Nowaka „Cirkev a Veľká francúzska revolúcia“, ktorá bola vydaná v češtine vydavateľstvom Matice cyrilometodějská v Olomouci v roku 2003.

Tieto hekatomby nevinných ľudských životov sa stali realitou len v priebehu niekoľkých rokov (Francúzska revolúcia trvala od roku 1789 do roku 1799). Keď sa pozrieme na počet obetí inkvizície v počte niekoľkých tisíc za 500 rokov – dá sa to vôbec porovnávať? Drvivá väčšina týchto zločinov spadá do obdobia vlády jakobínov 1793 – 1794. Tí pod hrozbou trestu smrti zakázali katolícku vieru a zaviedli ateistický tzv. kult rozumu, ktorý predstavovala prostitútka Maillardová, ktorú posadili na oltár v katedrále Notre-Dame v Paríži. Ten, kto jej odmietol zložiť božskú poctu, išiel bez milosti pod gilotínu.

To isté sa dialo vo všetkých francúzskych mestách. Keď zbožní vidiečania v kraji Vendée odmietli tento rúhačský kult prijať, vláda v Paríži na nich poslala vojsko, ktoré vykonalo krvavú genocídu v celej oblasti. Vittorio Messori, autor knihy rozhovorov s Jánom Pavlom II. „Prekročiť prah nádeje“, o tom napísal (cit. Nowak, s. 62): „Všetko, čo praktizovali SS, už predtým robili ,demokrati‘ vyslaní z Paríža: zo stiahnutej kože obyvateľov Vendée sa vyrábali topánky pre úradníkov, z jemnejšej kože žien rukavičky. Stovky mŕtvol boli spracované na tuk a mydlo. Vo Vendée došlo prvýkrát k uplatneniu chemickej zbrane, k použitiu jedovatých plynov a otrávenej vody...“

Ján Kalvín

Čítajte TU: Ján Kalvín: liberál alebo zakladateľ morálnej diktatúry? Dnešných propagátorov „homosexualizmu“ by v „jeho Ženeve“ čakal trest smrti

Rozdupať deti vo Vendée kopytami koní

Neboli ušetrené ani deti. Nowak (s. 64 a 65) píše o komisárovi Carrierovi v Nantes: „Carrier preukázal mimoriadnu bezcitnosť voči početnej skupine detí z vendéeskych rodín, ktoré boli už osirelé (rodičia popravení) odovzdané rôznym občanom Nantes, aby ich vychovávali. ,To sú vĺčatá‘, vyhlásil a žiadal, aby boli tieto deti ,vrátené republike‘. Potom prikázal, aby bola väčšina z nich utopená v Loire. Generál Westermann, podmaniteľ katolíckeho Vendée, písal úradom do Paríža: ,Občania republikáni, Vendée už neexistuje! [...]

Rozhodol som sa pochovať v lesoch a močiaroch Savenay celé mesto [...] deti rozdupať koňmi a vyvraždiť ženy, aby naďalej nemohli plodiť banditov. Nie je mi ľúto ani jedného väzňa. Zničil som všetkých...‘“ Parížska vláda za to tohto generála-sadistu vyznamenala. Nowak ďalej píše: „Ďalšiu vlnu beštiálnych krutostí priniesla Vendée ofenzíva preslávených ,pekelných kolón‘ generála Turreaua de Lignieresa. Jeho vojaci rabovali sýpky, odvádzali dobytok, zapaľovali dediny a vraždili ich obyvateľov, nosili batoľatá na bajonetoch, znásilňovali ženy na oltároch v kostoloch aj na hromadách kamenia. Tak postupovali ,revoluční‘ Francúzi voči svojim rodákom bojujúcim na obranu viery otcov.“

Teror boľševikov bol inšpirovaný jakobínmi

Preto nikoho neprekvapuje, že sa k dedičstvu francúzskych jakobínov nadšene hlásil V. I. Lenin a nariaďoval, aby si jednotlivci pri uplatňovaní „červeného teroru“ brali príklad práve z nich. Krvavý revolučný režim počas Veľkej francúzskej revolúcie podal jasný dôkaz, že skrze negáciu kresťanstva a negáciu Kristovej pravdy cesta k humanizácii spoločnosti nevedie a nepovedie. Osvietenstvo sa tak ukázalo ako klamná a nebezpečná ilúzia.

Nie je pravda, že osvietenci majú zásluhu na skončení čarodejníckych procesov. V 18. storočí, keď sa osvietenstvo najmä vo Francúzsku rozvíjalo, boli v tejto krajine rozsudky smrti pre čarodejníctvo už dávno zakázané. Až na prelome stredoveku a novoveku sa táto povera rozšírila ako dôsledok oživenia pohanských ideálov. Prvý, kto vystúpil proti čarodejníckym procesom, bol pápež svätý Pius V., ktorý ich zakázal v cirkevnom štáte, ďalej nemecký jezuita Friedrich von Spee, ktorého kniha vyvolala zmenu zmýšľania, ktoré viedlo k postupným zákazom tohto besnenia, takže v 18. storočí sa stretávame s upaľovaním čarodejníc len ojedinele. Zásluhu na tom majú predovšetkým cirkevné osobnosti 17. storočia, najmä jezuiti, nie až osvietenskí bezbožníci.

Na odbúraní mučenia pri výsluchoch má svoj podiel aj jezuita von Spee. Katolícka cirkev pôvodne používanie mučenia na súdoch, tzv. tortúru, zakazovala, pápež Mikuláš I. v 9. storočí na to dokonca uvalil exkomunikáciu. Až v 13. storočí v súvislosti so znovuobjavením rímskeho práva, ktoré tortúru poznalo, sa táto praktika opäť rozšírila. V 17. storočí však jej používanie v Európe slabne. V 18. storočí skúsený taliansky sudca Cesare Beccaria, praktizujúci katolík s čiastočne osvietenskými postojmi, nezmyselnosť a neľudskosť tortúry vedecky dokázal.

Stigmy

Čítajte TU: Stigmy: Ani záhada, ani senzácia. Krvavé rany sú vzácne znamenie. Prirodzené vysvetlenie zlyháva. Spojenie so Stvoriteľom. Obžaloba povrchnosti. Nevýslovné šťastie obdarovaných. Ako čítať Božiu správu?

Osvietenci a slobodomurári

Katolícka cirkev to plne akceptovala. Predný francúzsky osvietenec Voltaire sa skutočne významne podieľal na kampani proti mučeniu, ale táto jeho angažovanosť vykazuje rysy pokrytectva. Na jednej strane bojovne burácal proti tortúre, na druhej strane však mlčal, keď ju jeho priateľ Pombal, premiér Portugalska, osvietenec a slobodomurár, uplatnil drastickým spôsobom proti jezuitom. Zároveň mu ani nenapadlo, aby protestoval proti použitiu mučenia pri procese proti istému Damiensovi, pôvodcovi neúspešného atentátu na kráľa Ľudovíta XV., od ktorého chcela vplyvná kráľova milenka madam Pompadour vynútiť falošné „priznanie“, že ho naviedli jezuiti. Kráľovský dvor, presiaknutý osvietenstvom a slobodomurárstvom, držal nad Voltairom ochrannú ruku, preto nebolo vhodné si ho rozhnevať.

Osvietenstvo v jeho protikresťanskej forme preto nemôžeme chápať ako prínos pre ľudstvo. Bol by hlboký omyl vidieť v tomto jave iba „rozvoj vedy a moderného myslenia“. Kľúčová otázka znie, k akým výsledkom toto „myslenie“ dospelo. Veľká francúzska revolúcia so svojimi hrôzami predstavuje odpoveď. Na tomto základe neskôr stavali aj totalitné systémy komunizmu a nacizmu, ktoré poskytli ešte presvedčivejší dôkaz, že akýkoľvek boj proti Kristovi a Jeho zjavenej pravde končí v diabolskom krviprelievaní a totálnom morálnom úpadku.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top