Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Ján Kalvín: liberál alebo zakladateľ morálnej diktatúry? Dnešných propagátorov „homosexualizmu“ by v „jeho Ženeve“ čakal trest smrti

Ján Kalvín: liberál alebo zakladateľ morálnej diktatúry? Dnešných propagátorov „homosexualizmu“ by v „jeho Ženeve“ čakal trest smrti

26. 6. 2016

vytlačiť článok

Michal Semín uvažuje, prečo sa konzervatívny diktátor, ktorý kontroloval obliekanie a správanie svojich poddaných a prísne trestal aj „prehrešky“ typu tanca, stal pilierom „liberálnej“ ekonómie a ideovým otcom USA

Medzi osobnosti, ktorých myšlienkové dielo zásadným spôsobom ovplyvnilo nasledujúce generácie, patrí aj švajčiarsky teológ francúzskeho pôvodu Ján Kalvín. Nehodlám čitateľov unavovať životopisnými údajmi, ktoré si môžu nájsť v encyklopédiách či iných odborných publikáciách, a radšej sa zameriam na predstavenie a hodnotenie niektorých myšlienok a súvislostí, o ktorých sa inde takmer nedočítame.

Michal Semín

Kalvína využili

Jednou z mnohých myšlienkových nerestí nielen našej doby je inštrumentalizácia významných historických postáv s cieľom presadzovania aktuálnych, ideologicky motivovaných sociálnych a politických projektov.

Z českých duchovných dejín tu môžeme uviesť aspoň Jána Husa, ku ktorému sa hlásili nielen liberálne prúdy, ale aj tie totalitné (Mussolini, Nejedlý), a to bez toho, aby si boli ochotné pripustiť, že Hus by s ich názormi, nieto ešte svetonázorovými východiskami, rozhodne nemohol súhlasiť. Domnievam sa, že podobný príbeh účelovej inštrumentalizácie môžeme vidieť aj v prípade Jána Kalvína.

Nevierohodný priekopník slobody

Ako som už uviedol, Kalvín sa radí medzi mysliteľov, ktorých idey prispeli k vzniku moderných občianskych a politických slobôd aj kapitalistického hospodárstva. Je tento Kalvínov ustálený portrét vierohodný? Môžeme ho naozaj radiť medzi priekopníkov slobody a demokracie, ako dnes tvrdí intelektuálny mainstream?

Prvý z kľúčov k odpovedi na túto otázku leží v kritickom rozbore Kalvínovej náuky o spáse. Nehodlám s Kalvínom polemizovať z pozície katolíckej teológie, ba dokonca, kritická reflexia Kalvínovho učenia, ktorú ponúkam, nie je ani špecificky teologická.

Čo činíme, nemá žiadny význam

Kalvín, stojac na čele druhej vlny protestantskej reformácie, utriedil a systematizoval Lutherove revolučné idey náboženského subjektivizmu a individualizmu, ktoré umožnili neskorší vznik liberálneho hnutia. Racionálne založený Kalvín rozvíjal viac teologických tém než emóciami zmietaný Luther, čo ho právom postavilo na čelo samostatného prúdu v rámci protestantizmu. Prúdu, ktorého hlavným prameňom je učenie o predestinácii (predurčení).

Čo je jeho jadrom? Kalvín bol presvedčený o tom, že Boh od večnosti určil, kto bude spasený a kto zavrhnutý. Boh si podľa tejto teórie svojich vyvolených nevybral na základe svojho predzvedenia o ich slobodnom úkone viery a už vôbec nie ich dobrých skutkoch a cnostnom živote (Luther aj Kalvín sa zhodujú v názore, že ľudské skutky nemajú vzhľadom na spásu človeka žiadnu cenu).

Mačka

Čítajte TU: Ako sa to robí: „Overtonovo okno“ alebo technológia skazy. Veľká lož o prirodzenom behu vecí. Po homosexuáloch legalizácia pedofílie a incestu. Aj kanibali majú svoje práva

„Otec liberalizmu“ odmietol slobodu

Kalvínovo radikálne riešenie tejto závažnej teologickej otázky o vzťahu Božej a ľudskej slobody vyvolalo nemalé napätie aj v protestantskom tábore (zatiaľ čo katolícki teológovia ho vždy dôrazne odmietali), ale aj napriek tomu sa Kalvínovi stúpenci neprestávajú k tomuto vyhranenému poňatiu hlásiť. Len málokto z nich si však plne uvedomuje, aká významná hodnota, navzdory tomu, že s jej obranou býva Kalvín spájaný, padla jeho učeniu za obeť. Pozorný čitateľ už zrejme sám rozpoznal, že touto hodnotou je ľudská sloboda, to jest možnosť nedeterminovanej voľby človeka medzi dobrom a zlom.

Môžeme Kalvína právom považovať za jedného z praotcov občianskych a politických slobôd, keď popiera podiel slobodného konania človeka na dosiahnutí nebeskej blaženosti? Ak sú niektorí ľudia už vopred, a to úplne nezmeniteľne, Bohom predurčení na to, že svoj posledný cieľ nedosiahnu, neexistuje predsa jediný racionálny dôvod na to, aby sa usilovali o dobré skutky.

Biela veľryba a život v napätí

Kalvínovo učenie, rovnako ako iné fatalistické systémy, poskytuje teoretické zázemie pre mravný nihilizmus aj s jeho negatívnymi dôsledkami pre život jedinca a spoločnosti. Že to tak v praxi, obzvlášť v kresťanskom prostredí, nebýva, nie je dané len tým, že človek nie je vždy dôsledný vo vyvodzovaní záverov zo zastávaných premís, ale aj preto, že Kalvín neposkytol, a to úplne zámerne, kritérium, podľa ktorého môžeme s istotou zistiť, na akú podobu večnosti nás Boh predurčil.

Život v neustálom napätí, do ktorej kategórií ľudí vlastne patríme, viedol jeho nasledovníkov k hľadaniu známok trvalej Božej priazne, a teda aj vyvolenosti. Na základe inšpirácie Starým zákonom prevážilo presvedčenie, že jedným z dôležitých predestinačných znamení, okrem činného náboženského života, je aj materiálny blahobyt spojený s úspechmi na poli práce a podnikania. Práve toto „kalvínske kritérium“ stojí v základoch slávnej tézy Maxa Webera, že Kalvín a jeho dediči sú, keď už nie otcami, tak aspoň duchovnými kmotrami kapitalizmu.

Tým čitateľom, pre ktorých nie je moje stručné expozé Kalvínovho učenia o predestinácii a jeho dôsledkoch pre život jedinca a spoločnosti dosť zrozumiteľné či presvedčivé a pred filozofickou argumentáciou dávajú prednosť umeleckému spracovaniu tragických rozmerov kalvínskeho fatalizmu, odporúčam, aby si prečítali jeden z najslávnejších amerických románov všetkých čias Moby-Dick (Biela veľryba) od Hermana Melvilla alebo si pozreli rovnomenný film s Gregorym Peckom v hlavnej úlohe.

Revolúcia, ktorá sa nekonala

Potom, keď sme spochybnili oprávnenosť tvrdenia, že myšlienkové dielo Jána Kalvína môže prispieť k obhajobe ľudskej slobody, sa venujme otázke, či si tvrdenie, že Kalvínovo učenie znamená prelom v dejinách ekonomického myslenia, nezaslúži podobné kritické zhodnotenie. V tejto súvislosti odporúčam štúdiu popredného znalca Kalvínovho života aj myslenia (jeho sympatie k osobe, ktorej sa dlhodobo odborne venuje, sú pritom neprehliadnuteľné) Ronalda Wallaca s názvom „Calvin, Geneva and the Reformation“.

V kapitole s názvom „Economics in Geneva“ pripúšťa Kalvínov odklon od scholastických autorov venujúcich sa hospodárskej etike z katolíckej perspektívy, ale iba v jedinom bode, a to v otázke dovolenosti úroku (úžery). Aj tu je však Kalvín v porovnaní s neskoršou praxou značne reštriktívny, napríklad považuje za nemravné, aby sa niekto požičiavaním peňazí na úrok výlučne živil. V iných otázkach však zastával postoje, ktoré sa od postojov ostatných morálnych teológov svojej doby zásadne nelíšili.

Aj keď majetkovú nerovnosť považoval za legitímnu, príliš veľké rozdiely v spoločnosti považoval za zlo. Považoval za mravný príkaz deliť sa o svoj prebytok s chudobnými. „To, čo vlastníš, je vskutku tvoje, ale len pod podmienkou, že sa o to rozdelíš s hladnými a smädnými,“ cituje Wallace Kalvína.

Babylón verzus Brusel

Čítajte TU: Vlna imigrácie: Súčasť plánu na zničenie európskej civilizácie. Nič nové pod slnkom. Idea zjednotenej Európy pomocou džihádu. Posledná totalita dejín. Odvážny hlas jezuitu

Kalvín nechcel voľnú súťaž

Je teda zrejmé, že Kalvín vôbec nevybočoval z tradičného kresťanského pohľadu na súkromné vlastníctvo, ktoré má by užívané nielen v prospech vlastníka, ale aj blížnych. Kto považuje Kalvína za priekopníka „laissez-faire“, bude asi prekvapený aj tým, že vystupoval proti forme ľudského spolužitia založeného na súťaži. Výslovne tvrdí, že rivalita a boj o hospodárske prežitie medzi ľuďmi odporuje idei kresťanskej spoločnosti.

O ľuďoch dychtiacich po majetku zmýšľal jednoznačne negatívne. Tých, ktorí využívali chudobných na málo platenú prácu, označoval za „upírov“ či „vrahov“. Tvrdo vystupoval proti zvyšovaniu cien v situácii, keď spoločnosť zasiahla živelná pohroma. Myšlienka, že vládca nemá riadiť hospodársky život krajiny (mesta), mu bola úplne cudzia. Že Kalvín nebol žiadny liberál, je napokon dostatočne zrejmé aj z toho, ako po roku 1541 vládol, spolu s ním zriadeným konzistóriom, vtedajšej Ženeve. Režim, ktorému dal vznik, nemôžeme nazvať inak ako morálnou diktatúrou. Členovia konzistória a ním poverené osoby dbali na to, aby sa verejný aj súkromný život miestnych obyvateľov nelíšil od predstáv, ktoré o správnom živote zastával Kalvín.

Diktatúra

Bol vykonávaný dohľad nad účasťou na bohoslužbách, dvakrát do roka bola každá domácnosť podrobená prehliadke, či sa v nej nevykonáva niečo nekalé. Trestané nebolo len cudzoložstvo (trest smrti), ale aj kartové hry, tanec či záľuba v alkohole. Bola zavedená cenzúra, reguláciám podliehalo oblečenie žien aj starostlivosť o ich vlasy. Predmanželský pohlavný styk bol trestaný niekoľkými dňami väzenia len o chlebe a vode, stíhané potom boli aj všetky prejavy náklonnosti k úradne zakázanej katolíckej viere (mariánska úcta, vlastnenie svätých obrázkov, modlitba ruženca a pod.).

Boli uzavreté všetky hostince v meste, ale pretože v tomto konkrétnom prípade hrozila ľudová vzbura, po troch mesiacoch boli opäť otvorené. Suma sumárum: život obyvateľov Ženevy určovala politická autorita, ktorá nerozlišovala sféru verejnú a súkromnú či svetskú a duchovnú, do neuveriteľných detailov, každý sa nachádzal pod drobnohľadom tých, ktorí na dodržiavanie týchto prísnych pravidiel dohliadali.

Ako je z týchto skutočností zrejmé, nad údajnou Kalvínovou úctou k hodnote ľudskej slobody sa vznáša pochybnosť nielen vďaka uvedenej kritickej reflexii učenia o predestinácii, ale aj vzhľadom na to, akými prostriedkami vykonával vládu nad obyvateľmi Ženevy.

Ideový otec Spojených štátov

Je tu však ešte jeden aspekt Kalvínovho dedičstva, ktorý si v súvislosti s dnes ohrozenými hodnotami slobody a demokracie zasluhuje pozornosť. Píše sa rok 1620. Tisíce kilometrov od Bielej hory, ktorá určuje dejinný vývoj nielen českého národa, ale aj celej Európy, začína príbeh, ktorý bude mať vplyv na beh celého ľudstva. Anglickí puritáni, utekajúc pred náboženským prenasledovaním v rodnej krajine, priplávajú k brehom Ameriky, aby tu položili základy Nového sveta.

Rovnako ako verní učeníci Jána Kalvína, aj oni majú problémy s rozlišovaním hraníc medzi svetskou a duchovnou mocou. Preto neprekvapí, keď nielen svoje novo založené cirkevné obce, ale aj kolónie, ktoré sa neskôr pretavia do federácie Spojených štátov amerických, považujú za „Božie dielo“, za „nový Izrael“, za „žiariace mesto na hore“. Božia predestinácia sa, podľa Kalvínovej mienky, netýka len jednotlivcov, ale v istom zmysle určuje aj osudy jednotlivých národov. Tak, ako si Hospodin svojho času vyvolil židovský národ, si dnes povoláva nový ľud, aby bol nielen pre americký kontinent, ale aj pre celý svet „svetlom medzi národmi“.

Holubica

Čítajte TU: Najhlbšie tajomstvo vesmíru: Najsvätejšia Trojica. Piliere kresťanstva zakrývané súčasným pápežom. Popieranie Trojice v samotnom Vatikáne. Námestník nepozná svojho nadriadeného: Zabudol už František na Ježiša?

To, čoho sa dotkne Amerika, je sväté

Toto teleologické sebavedomie politickej spoločnosti, ktorá definuje svoju dejinnú úlohu termínom „nový poriadok vekov“ (Novus ordo seclorum), je teda niečím, čo je USA dané do vienka. Aj keď sú dnes oproti pôvodnému étosu kazatelia „americkej výnimočnosti“ o poznanie sekularizovanejší, v národnej psychológii tento rys pretrváva do dnešných dní.

Prelomovou postavou je v tomto ohľade 28. prezident USA Woodrow Wilson. Tento zbožný presbyterián a svojho času prezident kalvinistami zriadenej Princetonskej univerzity sa usiloval o to, aby ním iniciovaná Liga národov sídlila v Ženeve a jej základný dokument niesol názov „Covenant“ (biblické označenie pre zmluvu medzi Bohom a ľuďmi). Neprávom opomínaný konzervatívny mysliteľ Robert A. Nisbet je toho názoru, že od chvíle, keď sa postavil na čelo USA Wilson, získala „americká misia“ nový rozmer: pôvodné rýdzo náboženské posolstvo sa začne sekularizovať a novými vývoznými artiklami sa v priebehu minulého storočia stanú „demokracia, sloboda a abstraktné ľudské práva“. Zároveň pripomína Wilsonovu axiómu: „To, čoho sa dotkne Amerika, sa stáva svätým.“

Ultrakonzervatívny otec homosexualizmu

A či už sa okolitého sveta dotýka peniazmi, tovarom alebo zbraňami, vyznávači doktríny „americkej výnimočnosti“ neprestávajú pochybovať o tom, že hegemónne postavenie vo svete, ktoré USA v 20. storočí dosiahli, je pre celý svet požehnaním. Americkej politike vrátane tej zahraničnej preto nikdy dobre neporozumieme, ak ju budeme interpretovať výlučne optikou pragmatických záujmov, vždy v nej budú silne prítomné ideologické motívy.

Viem, čo by si Ján Kalvín pomyslel o tom, že oficiálnou súčasťou dnešnej zahraničnej politiky USA je selektívna podpora práv „elgebeťákov“ (LGBT – lesby, gejovia, bisexuáli, transsexuáli) a propagácia ich životného štýlu, a súčasne viem, ako by sa zachoval, keby mu v uliciach rane novovekej Ženevy usporiadali svoj „pochod hrdosti“. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že aj za tieto prejavy „výnimočnosti“ nesie svoj diel zodpovednosti.

Historická stopa, ktorú za sebou Ján Kalvín zanechal, je teda nepochybne výrazná. Nie je však vôbec isté, či ju optikou slobody a antiutopianizmu môžeme s čistým svedomím oslavovať.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top