Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Pravda verzus mystifikácia o križiackych výpravách: Kresťania sa bránili tureckým krutostiam a otrokárstvu. Súčasný islam činí niečo podobné. Je myšlienka križiackych výprav mŕtva?

Pravda verzus mystifikácia o križiackych výpravách: Kresťania sa bránili tureckým krutostiam a otrokárstvu. Súčasný islam činí niečo podobné. Je myšlienka križiackych výprav mŕtva?

19. 6. 2016

vytlačiť článok

Radomír Malý uvádza na pravú mieru povesti o križiakoch ako „prvých imperialistoch“ na Strednom východe a vysvetľuje, že historické mystifikácie nie sú náhodné

Téma križiackych výprav dnes ožíva v súvislosti s islamským fundamentalizmom. Radikálne moslimské kruhy označujú vojenské akcie v Iraku a Afganistane za „novoveké križiacke ťaženie“ a niektorí agresívni mohamedánski duchovní často prezentujú samovražedné atentáty fanatikov v New Yorku, Madride a Londýne ako „pomstu za križiacke výpravy“. Stredoveké kruciáty majú už od osvietenstva nálepku niečoho zlého a podlého. V učebniciach dejepisu sa tieto akcie hodnotia negatívne ako prejav zvole, krutosti, neznášanlivosti a rozpínavosti vtedajšej katolíckej cirkvi. Aká je však skutočnosť?

Extra

Obrana svätých miest a pútnikov

Najprv treba stanoviť, kto bol agresor a kto sa len bránil. Podľa všeobecného klišé boli stredoveké križiacke výpravy v 11. – 13. storočí vojnovými akciami proti mohamedánskym seldžuckým Turkom, takzvaným Saracénom, ktorí okupovali Palestínu vrátane miest spätých so životom Ježiša Krista, a preto drahých každému kresťanovi.

Križiacke vojny boli vojnami obrannými proti agresii seldžuckých Turkov a na ochranu bezbranných palestínskych kresťanov a pútnikov. Katolícka Európa nebola agresorom, tým boli naopak tureckí sultáni, čo treba jasne bez okolkov povedať.

Už táto základná historická poučka však v sebe nesie zárodok lži. Navodzuje totiž predstavu, že kresťania sa nerozpakovali zaplaviť celé kraje krvou v mene svojho nábožensky motivovaného nároku na Palestínu. V skutočnosti už v 7. storočí dobyli Svätú zem moslimskí Arabi. Vtedajší kresťanský svet nič nenamietal, keď sa títo mohamedánski vládcovia správali k tamojším kresťanom tolerantne a umožňovali európskym katolíkom konať púte do Jeruzalema, Betlehema a Nazareta.

Tak to fungovalo bez problémov až do 11. storočia. Kresťanská Európa nepodnikala žiadne vojenské akcie do Palestíny a rešpektovala moslimskú správu nad ňou. V 11. storočí sa však pomery zmenili. Moslimských Arabov vytlačili z Palestíny moslimskí Turci. Pre kresťanských pútnikov aj palestínskych kresťanov nastali zlé časy. Turci ich prepadali a predávali do otroctva – v tom lepšom prípade. V horšom ich týrali, mrzačili a vraždili. Okrem toho viedol turecký sultán dobyvačnú vojnu proti Byzancii a bol to práve jej cisár Alexios I. Komnenos, ktorý, hoc pravoslávny, sa obrátil s prosbou o pomoc na pápeža a katolícky Západ.

Pápež blahoslavený Urban II.

Pápež blahoslavený Urban II.

Pápež blahoslavený Urban II. zvolal v roku 1095 synodu do francúzskeho Clermontu. Tam boli biskupi oboznámení s prosbou Byzantíncov, ku ktorej sa pripojil pustovník Peter z Amiensu, ktorý musel z Palestíny emigrovať, pretože mu išlo o život. Všetci zhromaždení boli otrasení hrôzostrašnými sadistickými krutosťami, ktoré páchali Turci na kresťanoch. Odsekávali im ruky a nohy, ženy znásilňovali. Pápež odpovedal vyhlásením križiackej výpravy na obranu života kresťanských pútnikov a palestínskych kresťanov, nie prioritne na znovudobytie Palestíny, ako sa môžeme často dočítať v literatúre.

Babylón verzus Brusel

Čítajte TU: Vlna imigrácie: Súčasť plánu na zničenie európskej civilizácie. Nič nové pod slnkom. Idea zjednotenej Európy pomocou džihádu. Posledná totalita dejín. Odvážny hlas jezuitu

Oprávnenosť križiackych výprav

V tom je ten obrovský rozdiel. Križiacka výprava vyhlásená Urbanom II. bola z etického hľadiska úplne oprávnená, pretože jej motivácia nespočívala v prvoradej snahe dobyť nejaké územie, ale v ochrane života a zdravia slabých a bezbranných pútnikov aj kresťanov v Palestíne, ktorí boli vystavení beštiálnemu týraniu, vraždeniu a zadržiavaniu do otroctva. Išlo o akt lásky k blížnemu, pretože tá velí vziať do ruky na obranu slabého a nevinného proti agresorovi zbraň, ak sú vyčerpané všetky mierové prostriedky. Za niečo také sa katolícka cirkev rozhodne nemá dôvod ospravedlňovať.

Križiaci

Pravdou však je, že po dobytí Jeruzalema v roku 1099 došlo zo strany víťazných križiakov k zbytočnému prelievaniu krvi. To bolo proti úmyslom pápeža Urbana II., ktorý si želal milosrdný postup. Jeho nástupca Paschal II. nad tým podľa svedectva niektorých dobových kronikárov vyslovil ľútosť, aj keď neskrýval svoju radosť nad znovuzískaním svätých miest. Ale aj tu sa musíme brániť proti zveličovaniu tohto určite smutného faktu. Jeruzalem sa križiakom nevzdal a bolo bežnou praxou tej doby, prežívajúcej ešte z pohanstva, že v takom prípade siahali víťazi po fyzickej likvidácii civilného obyvateľstva. Cirkev častokrát márne nabádala na milosrdenstvo a šetrenie životov nevinných.

V prípade dobytia Jeruzalema však zostáva nezodpovedaná otázka, či križiaci naozaj vraždili civilné obyvateľstvo vrátane žien a detí alebo či pobíjali mužov, ktorí sa bránili so zbraňou v ruke. Súdobí kronikári hovoria nadnesene o „potokoch krvi“ bez toho, aby udalosť bližšie špecifikovali. Seriózni historici sa prikláňajú k tej druhej verzii, pretože aj po vyhlásení kresťanského Jeruzalemského kráľovstva zostal Jeruzalem prevažne moslimským mestom a mohamedáni sa tešili náboženskej slobode. Keď sultán Saladin v roku 1183 opäť dobyl Jeruzalem a zajal posledného katolíckeho kráľa Quida, miestni moslimovia plakali a volali po návrate tohto kresťanského panovníka.

Utrpenie v Sýrii

Čítajte TU: Päť rokov nehoráznych klamstiev o Sýrii. Cynické obetovanie najstarších kresťanských komunít. Podpora teroru na vlastnej rodine a boj proti jej ochrancom. Ako dlho ešte musí trpieť? Sviatok Zvestovania Pána je plný nádeje

Sv. Bernard z Clairvaux

K tienistým stránkam najmä prvej a druhej križiackej výpravy (bolo ich spolu sedem) patrí aj napádanie židovských get, násilné krsty Židov a ich vraždy. Tieto zločiny však nepáchalo križiacke vojsko, ale spodina pozostávajúca z dobrodruhov a kriminálnych živlov, ktorí tu vytušili príležitosť, ako sa obohatiť, a vytvárali rôzne pseudooddiely akože dobrovoľníkov. Proti ich vyčíňaniu vydávala ostré buly väčšina pápežov 12. storočia, na obranu Židov vystúpil aj sv. Bernard z Clairvaux.

Sv. Bernard z Clairvaux

Sv. Bernard z Clairvaux

Nemôžeme potom obhajovať ani agresiu Benátčanov, organizátorov 4. križiackej výpravy, ktorí v roku 1201 zamierili namiesto do Palestíny do Carihradu, aby si vybavili účty so svojím dlhoročným nepriateľom – Byzantskou ríšou. Po vyplienení Carihradu tam vyhlásili tzv. Latinské cisárstvo. Pápež Inocent III. však tento akt ostro odsúdil a zakázal násilnú rekatolizáciu pravoslávnych Grékov.

Neúspechy križiakov po opätovnom páde Jeruzalema do rúk Turkov prispievali k šíreniu naivných názorov, že to, čo nedosiahli vojvodcovia, môžu dosiahnuť sväté a nevinné duše, ideálne deti. To využili niektorí zločinci obchodujúci s Turkami, ktorým dodávali mladých otrokov a otrokyne. Tí zorganizovali v roku 1212 tzv. križiacku výpravu detí (nikdy nebola uznaná za riadnu križiacku výpravu) a nedbali na to, že pápež Inocent III. takú akciu zakázal pod trestom exkomunikácie. Lode viezli deti, ktoré chceli vo svätom nadšení bojovať za oslobodenie Božieho hrobu, v skutočnosti do otroctva mohamedánskych vezírov a kalifov. Počas búrky však lode stroskotali, časť detí zahynula, časť upadla do rúk moslimských otrokárov, časť sa podarilo zachrániť a dopraviť späť k rodinám.

Križiacke výpravy boli nepochybne obrovským vzopätím ducha kresťanského stredoveku. Musia vyvolať skutočný obdiv a nadšenie tisícov šľachticov aj prostých sedliakov, ktorí boli v mene Krista ochotní obetovať všetko, aj svoj vlastný život. Novovek už asi nikdy nedokáže niečo podobné. Veľkú úctu si zaslúžia aj všetci tí, ktorí k tomuto zmyslu pre obeť ľud vychovávali a viedli, či už zástup ušľachtilých pápežov, alebo svätci typu sv. Bernarda z Clairvaux.

Francúzsky kráľ sv. Ľudovít IX.

Francúzsky kráľ sv. Ľudovít IX.

Sv. Ľudovít IX. a jeho „charita“

Božia prozreteľnosť však nakoniec ukázala inú cestu, ako je zrejmé na príklade francúzskeho kráľa sv. Ľudovíta IX., veliteľa 7. a poslednej križiackej výpravy. Aj tá bola neúspešná, kráľ Ľudovít upadol v Egypte do zajatia. Vykúpil sa, ale nevrátil domov, pretože zostal na Blízkom východe ako súkromná osoba, aby zistil počet kresťanov, ktorí upadli do otroctva moslimov. Nechal si posielať z Francúzska peniaze, aby mohol nakoniec všetkých úbožiakov vykúpiť a umožniť im návrat do Európy. Boh tak nakoniec predložil tomuto svätému kráľovi iné riešenie, než on sám pôvodne zamýšľal – namiesto vojenskou výpravou ho poveril veľkorysou charitatívnou akciou.

Katolícke kresťanstvo sa rozhodne nemá dôvod hanbiť za ideu križiackych výprav. Môžeme len ľutovať, že sa k nej pripojili nakoniec aj iné motivácie, ktoré celú ušľachtilú myšlienku znehodnotili. Svetskí panovníci, ktorí po vojenskej stránke všetko organizovali, sledovali často iné záujmy ako oslobodenie svätých miest a ochranu bezbranných proti krutostiam Turkov. To je dôvod neúspechu tejto veľkolepej a po etickej stránke dobrej iniciatívy.

Katolícka Európa nebola agresorom

Križiacke výpravy okrem toho priniesli pozitíva aj negatíva v kultúrnom ohľade. K tým prvým patrí nepochybne kontakt s orientálnym svetom. Od Arabov prevzala kresťanská Európa záujem o Aristotelesovu filozofiu, ktorá sa stala podkladom pre myslenie najväčších géniov stredoveku, sv. Alberta Veľkého a sv. Tomáša Akvinského, ďalej prehĺbila svoje znalosti matematiky, astronómie a vôbec prírodných vied. Súčasne s tým však prenikli do Európy povery a povážlivé teologické bludy. Značne sa rozšírili astrológia a veštectvo, zároveň znovu ožila pod vplyvom orientálneho myšlienkového importu manichejská predstava o dobrom a zlom božstve, čo našlo svoje vyjadrenie v blude sekty albigéncov, že Boh a diabol sú si rovní.

Idea križiackych výprav rozhodne nebola záporným úkazom v dejinách Cirkvi, predovšetkým nie výrazom „európskeho a katolíckeho imperializmu proti mohamedánskemu svetu“, ako sa neustále opakuje od osvietenských dôb. Križiacke vojny boli vojnami obrannými proti agresii seldžuckých Turkov a na ochranu bezbranných palestínskych kresťanov a pútnikov. Katolícka Európa nebola agresorom, tým boli naopak tureckí sultáni, čo treba jasne bez okolkov povedať. Ľutovať a do istej miery tiež odsúdiť však musíme iné ciele, ktoré niektorí organizátori križiackych výprav s týmito akciami spájali a ktoré viedli k už spomenutým neospravedlniteľným skutkom.

Zdroj.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top