Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Obete mediálnej manipulácie ako ľahký „materiál prevýchovy“ morálneho vedomia podľa meradiel politickej korektnosti

Obete mediálnej manipulácie ako ľahký „materiál prevýchovy“ morálneho vedomia podľa meradiel politickej korektnosti

8. 6. 2016

vytlačiť článok

Jiří Fuchs pripomína, že v reálnom socializme fixovaná schizofrénia myslenia – inak doma, inak na verejnosti – sa k nám síce okľukou cez Západ vrátila, ale bežný konzument mainstreamových médií recidívu ani nezaznamenal...

Ak sme v podstate odkázaní na mainstreamové médiá, ak nemáme o ich objektivite či dokonca o ich etickej kompetencii vážnejšie pochybnosti, potom bohužiaľ zostávame v podstatných otázkach spoločensko-politickej orientácie podstatne neinformovaní. Pretože tieto médiá nám samy od seba nikdy neprezradia, že sú kultúrne v službách ľavicového liberalizmu, ktorý je už celé desaťročia ideologickým hegemónom západnej civilizácie.

Extra

Cenou za takúto dôveru v oficiálne mediálne sprostredkovanie je preto poľutovaniahodná negramotnosť (napríklad v otázke ľudských práv) ako nevyhnutný následok dobrovoľného manipulovania. Obete tejto manipulácie sa totiž ľahko stávajú tvárnym materiálom prevýchovy mravného vedomia podľa meradiel politickej korektnosti.

Údery pod pás v rámci ideologického boja

Ako to? Aká manipulácia? Sú vari rasizmus či nenávisť k určitým odlišným skupinám mravne prijateľné? Pravdaže, nie. Ale je oveľa jednoduchšie označiť niekoho dehonestujúcimi nálepkami typu „rasista“, ako rozumne obhájiť, že takéto nálepkovanie nie je len zlomyseľným obviňovaním, úderom pod pás v rámci ideologického boja.

Kto je rasista, kto nenávidí homosexuálov či moslimov? Azda ten, kto sa odváži pravdivo poukazovať na omyly a nespravodlivosti, ktorých sa dopúšťajú, či na spoločenské hrozby, ktoré predstavujú príslušníci ideologicky privilegovaných menšín? Alebo sa azda títo vyvolenci nemýlia? Sú azda a priori mravne bezúhonní? Alebo je za všetkých okolností hanebné (rasistické) o ich nedokonalostiach hovoriť? To by stálo za úvahu a musela by to dnes zrejme byť úvaha kacírska. V tomto ohľade však oslavuje ideologická agitácia zase nevídaný úspech.

Tak, ako sa starým marxistom podarilo presvedčiť masy intelektuálov o posvätnosti boja za sociálnu spravodlivosť pre robotníkov a prišla diktatúra proletariátu, sa rovnakým jednoduchým trikom (totiž fingovaným bojom za všetkých utláčaných) podarilo neomarxistom presvedčiť západné spoločnosti, že vybrané, proletarizované menšiny majú permanentný status obetí; a ako také sú predsa vždy v práve. Majú teda výsadu nekritizovateľnosti; aké jednoduché.

Diktatúra politickej korektnosti

Kto to nerešpektuje, je politicky nekorektný, netolerantný, koná z nenávisti a zaslúži si (nielen) morálne odsúdenie. A je ešte nekorektnejšie, keď na toto jednoduché pravidlo represívna tolerancia nepristúpi; to už si zahráva s trestuhodným kacírstvom. Diktatúra politickej korektnosti je rozumne nespochybniteľnou realitou západnej civilizácie ostatných desaťročí. Mesiášska logika marxistických znalcov ľudských vecí, uznávaných to svetlonosov humanity a pokroku, je dnes rovnaká ako kedysi.

Len kacír sa teda dnes môže pýtať, či je moralizovanie a kádrovanie zo strany politických korektorov pravdivé; či je to ich obľúbené obviňovanie z rasizmu spravodlivé. Veď mravne neprípustným rasizmom je predsa len také správanie, v ktorom sa niekto negatívne stavia k černochovi či belochovi, pretože je černoch či beloch (áno, aj belosi sú vystavení rasistickým atakom, hoci to politickí korektori neradi počujú). Takéto správanie je skutočne hanebné a elementárna mravná intuícia tomu dobre rozumie. Ale je hanebná aj oprávnená kritika „iných“?

Modlitba

Čítajte TU: Štyri storočia od proroctva z Quita: Vládnu slobodomurári, svet prijal ducha zla. Spoločnosť aj Cirkev v rozklade. Tí, ktorí majú hovoriť, mlčia. Útok na deti. Nádejné čakanie na obnovu

Vyňuchať rasizmus aj tam, kde nie je

Ľavicoví liberáli sú však nad také rozlišujúce spresnenie povznesení. Ako neomarxisti sú naopak pravými majstrami dialektiky. Nemajú preto problém urobiť z pravdivej kritiky ťažký hriech. Sú zároveň majstrami podozrievania, takže dokážu bezpečne vyňuchať rasizmus aj tam, kde nie je. Konečne ovládajú umenie nálepkovania. Pohotovo a bez zábran teda používajú termíny so zápornou mravnou konotáciou aj v takých prípadoch, kde sa žiadna nemravnosť nevyskytuje. S takou výbavou potom dokážu v prevýchove prirodzeného mravného cítenia divy.

Ani v Čechách už nemusíme strácať čas s hľadaním príkladov. Aj tu žijú ľudia, o ktorých sa občania z politicky korektných médií dozvedajú, že sú xenofóbmi, homofóbmi, rasistami a fašistami. Hrozný profil, že? Čo hrozné urobili? Dali napríklad najavo nevôľu nad triumfalistickými pochodmi homosexuálov. Rozlišujú pritom homosexuálov a homosexualizmus, čo už bohužiaľ presahuje rozlišovaciu schopnosť korektnosťou vyžehlených mozgov.

Marxisti zaslepení revolučným étosom

Niektorí okrem toho pokladajú prax homosexuálov za mravne neprijateľnú. Sú už preto homofóbmi či fašistami, to jest mravne deklasovanými živlami, ako tomu mainstream rozumie? Sú nimi aj napriek tomu, že im svoju morálku nevnucujú, ale naopak odsudzujú ich niekdajšiu kriminalizáciu? Majú skrátka len iné mravné zásady, vychádzajú z inej (prirodzenejšej) etiky ako politickí korektori. Preto však ešte nie sú zavrhnutia hodnými extrémistami. Alebo je to tak, že ľavicoví liberáli majú patent na etický rozum?

Majú vari monopol na rozlišovanie dobra a zla v ľudskom konaní? Kde by ho ako rodení ideologickí dogmatici s účelovo relativizujúcim náterom vzali? Možno z nejakého vyššieho dejinného poslania, ktoré si Hegelom pobláznení a revolučným étosom zaslepení marxisti tak radi nahovárajú?

Rovnako ako nie sú ľudia hneď rasisti v momente, keď sa napríklad netaja politicky nekorektnou pravdou, že v určitých krajinách stojí za nárastom výskytu HIV černošská imigrácia. Museli by sme byť naozaj morálnymi analfabetmi, keby sme prijali vieru v plynulý pokrok etického myslenia, takže potom by bolo mravne správne to, čo práve vládnuca ideológia ako jedine správne predpisuje. Len eticky negramotní jedinci môžu preto bez problémov považovať príkazy a tabu politickej korektnosti za nepochybne záväzné.

Príkazy a tabu politickej korektnosti

Je teda neuveriteľné, že intelektuáli, ktorí dali do pohybu mašinériu politickej korektnosti a inkvizítorský dohľad nad jej rešpektovaním, nie sú schopní rozlišovať:

1) Medzi tým, kto síce nesúhlasí s druhým, ale toleruje ho, pretože vie, že násilie by bolo v danom prípade nespravodlivé – a tým, kto by svoj nesúhlas hneď spojil s nespravodlivým násilím.

2) Medzi tým, kto používa násilie z nenávisti k určitej menšine – a tým, kto ho používa, pretože legitímne čelí nespravodlivému násiliu príslušníkov politickou korektnosťou chránenej menšiny.

Ježis verzus diabol

Čítajte TU: Blíži sa koniec vekov? Ruský filozof Solovjov predpovedal už pred 100 rokmi Európsku úniu a tvrdil: Antikrist bude prezidentom EÚ. Tragédia dneška: sloboda bez obsahu

Politickí korektori ako ľudia s nízkym charakterom

Skôr je pravdepodobné, že sa tu inkvizítori politickej korektnosti nechcú vzdať techniky lacného nálepkovania, ktorá pri sebapresadzovaní a ovládaní verejnej mienky tak výborne funguje. Preto radšej svojím falošným nálepkovaním stigmatizujú odporcov hlava-nehlava. Kto teda nesúhlasí s názormi, postojmi, mravnými zvyklosťami, životným štýlom či praktikami privilegovaných menšín, kto sa obáva ich svetonázorového vyznania alebo kto sa dokonca stavia proti novej morálke politickej korektnosti, musí byť pokladaný za zloducha, fanatika, extrémistu alebo potenciálneho násilníka; a ako taký má byť spoločensky ostrakizovaný. Zdá sa, že práve z týchto dôvodov niektorí súdnejší komentátori charakterizujú politických korektorov ako ľudí s podradným intelektom a nízkym charakterom.

Samozrejme, že v takom odmietnutí techník, praktík a zásad neomarxistických tvorcov politickej korektnosti predpokladáme filozoficky vyspelejšie, nerelativistické poňatie pravdy a mravných hodnôt. Terapia súčasného spoločenského vedomia, pretože je infikované rozpornými relativizáciami a následnými dogmami ľavicových liberálov, by preto musela čerpať z hlbších, predovšetkým nerozporných filozofických reflexií. Ale ľuďom, ktorí ešte neprepadli oslobodzovacej mánii neomarxistov, predsa musí byť podozrivé, že meradlom pravdy a dobra by mal byť aj v tých najevidentnejších veciach len súlad s ideológiou, ktorá sa mocensky presadila.

Lenže bežným konzumentom Lidových novín, Respektu či ČT sa pri zmienke o neomarxistoch zrejme vybaví bezvýznamná hŕstka bláznov, ktorí chcú kriesiť boľševizmus. Keď je reč o politickej korektnosti, myslia si pre zmenu, že ide len o nejakú zdvorilosť, ktorá spočíva v miestami smiešnych lingvistických pokusoch o zjemnenie jazyka. Takáto neinformovanosť bohužiaľ spôsobuje, že sa ľahko stávajú obeťami neblahej manipulácie, keď si osvojujú nielen novoreč politickej korektnosti, ale aj jej morálne zvrátené obviňovanie napríklad z rasizmu za činy, ktoré s rasizmom nemajú nič spoločné. Pritom im uniká, že je to ideologicky naordinované, že nespravodlivé obviňovanie zároveň speje k akceptovaniu podivných noriem novej, zdravému rozumu odporujúcej morálky. Kto by chcel, aby ho niekto označil za rasistu, že?

Fixovaná schizofrénia myslenia

Zato však bežný konzument v širokom konsenze manipulovaných postupne nadobúda presvedčenie, že politicky nekorektné postoje nie sú na civilizačnej úrovni dvadsiateho prvého storočia, že sú morálne chybné a nemali by svojim nositeľom prechádzať len tak – bez sankcie. Pristupuje bez rozmyslu na výchovnú úlohu médií a spracovanej verejnej mienky. Potom mu pripadá normálne, aby si ten, kto napríklad nedrží jazyk za zubami (a povie napríklad verejne, čo si skutočne myslí o pouličnom vyčíňaní moslimov alebo cigánov) skazil svojim „rasizmom“ profesijnú kariéru.

Je to jeden z paradoxov našej doby: bežný konzument mainstreamových médií sa domnieva, že zveril svoju dôveru slobodným sprostredkovateľom informácií a názorov, ktorí v skutočnosti skúsene prispievajú k povážlivému, z ideových centier riadenému obmedzovaniu slobody myslenia, súc sami obeťami takéhoto obmedzovania; kádrovanie a autocenzúra redaktorov nie sú len fakty minulosti. V reálnom socializme fixovaná schizofrénia myslenia – inak doma, inak na verejnosti – sa síce do Čiech okľukou cez Západ vrátila, ale bežný čitateľ Lidových novín recidívu ani nezaznamenal.

Celý text si môžete prečítať na webe Distance alebo tu.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top