Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Blíži sa koniec vekov? Ruský filozof Solovjov predpovedal už pred 100 rokmi Európsku úniu a tvrdil: Antikrist bude prezidentom EÚ. Tragédia dneška: sloboda bez obsahu

Blíži sa koniec vekov? Ruský filozof Solovjov predpovedal už pred 100 rokmi Európsku úniu a tvrdil: Antikrist bude prezidentom EÚ. Tragédia dneška: sloboda bez obsahu

1. 6. 2016

vytlačiť článok

Redakcia Protiprúd prináša úvahy nad textom slávneho mysliteľa, ktorého uznávali T. G. Masaryk aj pápež Ján Pavol II. Nad Solovjovým „proroctvom“ by sa mali zamyslieť aj neveriaci...

Kto je Antikrist? Vplyvná politická či náboženská sila alebo vplyvná osobnosť? Nevieme, preto sme vyzývaní na trvalú bdelosť. Celý Nový zákon napĺňajú ustavičné pripomienky Antikristovej postavy a jeho trvalého úsilia vzdialiť vo svete Božie deti od Boha. V Druhom liste Tesaloničanom opisuje sv. Pavol Antikrista takto: „Pokiaľ ide o príchod nášho Pána Ježiša Krista, okolo ktorého budeme zhromaždení, prosíme vás, bratia, nedajte sa tak ľahko vyviesť z rovnováhy a zastrašiť nijakým duchom ani slovom, ani listom, údajne naším, ako by už bol nastal Pánov deň.

Bude sa vydávať za Boha

Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom. Veď najprv musí nastať odpadnutie od Boha a zjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo nesie Božie meno alebo je predmetom úcty, a to tak, že sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som o tom už hovoril, keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zdržiava, aby sa zjavil skôr, ako nastane jeho čas. To tajomstvo neprávosti už pôsobí, ale len skryte, dokiaľ nebude odstránený ten, čo tomu zabraňuje. A potom sa zjaví ten bezbožník, ktorého Pán Ježiš zahubí dychom svojich úst a zničí svojím slávnym príchodom; toho, čo príde pôsobením satana s celou jeho mocou, znameniami a lživými zázrakmi, a všemožnou neprávosťou bude zvádzať tých, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení. Preto Boh na nich zosiela moc bludu, aby uverili lži a boli odsúdení všetci, čo neverili pravde, ale si obľúbili neprávosť.“ (2 Tes 2, 1-12)

Extra

Apoštol Ján vo svojom Prvom liste a v apokalypse opisuje Antikrista ako toho, kto neuznáva, že Ježiš Kristus je Boží Syn, a popiera jeho božstvo. „Kto je klamár, ak nie ten, čo popiera, že Ježiš je Kristus? Antikrist je ten, kto popiera Otca i Syna.“ (1 Jn 2, 22)

Meditácia, ktorú predniesol kardinál Giacomo Biffi pri duchovných cvičeniach pre rímsku kúriu a pápeža Benedikta XVI. (Il Foglio 15. marca 2007):

Solovjov predpovedal vojny, revolúcie aj EÚ

Na konci 19. storočia bola veľmi rozšírená mentalita, ktorá predpovedala, že začína obdobie pokroku, prosperity a mieru. Už Victor Hugo na konci 19. storočia prorokoval: „Toto storočie bolo veľké, budúce storočie bude šťastné.“

Solovjov sa nedal nakaziť týmto laicistickým zápalom a vo svojom poslednom diele „Tri rozhovory a legenda o Antikristovi“, ktoré datoval Veľkou nocou 1900, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, predvídal, že 20. storočie bude poznamenané veľkými vojnami, veľkými a krutými revolúciami a veľkými občianskymi zápasmi. Na konci storočia európske národy – v presvedčení o veľkých škodách, ktoré spôsobila ich rivalita – vytvoria Spojené štáty európske, ale problémy života a smrti, konečného osudu sveta a človeka sa stanú ešte komplikovanejšou a zmätenejšou lavínou.

Prázdnota a Antikrist veriaci v Boha

Pre množstvo výskumov a nových objavov na poli fyziológie a psychológie spoločnosť zaostane a nenájde riešenie. Vyjde najavo len jeden dôležitý výsledok, ale negatívneho charakteru: úplný úpadok teoretického materializmu. To však neprispeje k rozšíreniu a posilneniu viery. Naopak, všetko zaplaví neviera. Takže nakoniec sa v Európe vyvinie situácia, ktorú môžeme nazvať ako prázdnota. Práve z tejto prázdnoty sa vynorí a presadí pôsobenie Antikrista.

Viac ako na príbeh, ktorý predstavuje Solovjov – v ktorom Antikrista najprv zvolia za prezidenta Spojených štátov európskych, potom ho prevolá rímsky cisár, zabýva sa v celom svete a nakoniec sa vloží do života cirkví –, sa zameriava na zdôraznenie charakteristických vlastností tejto osobnosti. Bol to – hovorí Solovjov – „presvedčený spiritualista“, veril v dobro a dokonca v Boha, ale miloval len sám seba. „Bol to askéta, snaživec a filantrop. Dával najavo ,najvyššie prejavy umiernenosti, nezištnosti a aktívnej dobročinnosti‘. Od svojej mladosti sa prejavoval ako vzdelaný a bystrý exegéta: obsiahle kritické dielo o Biblii mu získalo doktorát honoris causa na univerzite v Tübingene.

Očistil som Krista a som jeho nástupcom...

Kniha, ktorá mu zaistila slávu a všeobecné uznanie, nesie titul: ,Otvorená cesta k mieru a všeobecnej prosperite‘. V nej sa snúbi rešpekt k tradícii a antickým symbolom so širokým a odvážnym radikalizmom v oblasti sociálnych a politických požiadaviek a smerníc, bezhraničná sloboda myslenia s hlbokým pochopením pre všetko mystické, absolútny liberalizmus s vrúcnym zápalom pre spoločné blaho, najvyšší idealizmus v riadiacich princípoch s presnou vitalitou praktických riešení.“

Súčasný Babylón

Čítajte TU: Vlna imigrácie: Súčasť plánu na zničenie európskej civilizácie. Nič nové pod slnkom. Idea zjednotenej Európy pomocou džihádu. Posledná totalita dejín. Odvážny hlas jezuitu

Je pravda, že niektorí veriaci si kládli otázku, prečo sa tu aspoň raz nezmieňuje o Kristovi, ale druhí namietali: „Načo, keď obsah knihy je prestúpený pravým kresťanským duchom, aktívnou a všeobecnou láskou a všeobecnou dobrotivosťou. Čo viac chcete?“ Napokon, on neprejavoval voči Kristovi zásadné nepriateľstvo. Dokonca oceňoval správny zámer jeho najvyššieho učenia. Len tri veci sa mu zdali na Kristovi neprijateľné: Predovšetkým jeho starosti v morálnej oblasti. Hovoril: „Kristus svojím moralizmom rozdelil ľudí podľa dobra a zla, zatiaľ čo ja ich spojím dobrodeniami, ktoré potrebujú nielen dobrí, ale aj zlí.“ Ďalej sa mu nepáčila „jeho absolútna snaha o jednotu“. On je jedným z mnohých. Alebo inak, „bol mojím predchodcom, pretože dokonalým a definitívnym spasiteľom som až ja, ja som očistil jeho posolstvo od toho, čo je pre dnešného človeka neprijateľné“. Predovšetkým nemohol zniesť skutočnosť, že Kristus by mal byť stále živý, a hystericky opakoval: „Nie je medzi živými a nikdy medzi nimi nebude. Nevstal z mŕtvych, nevstal, nevstal! Spráchnivel, spráchnivel v hrobe...“

Sľúbil svetový mier

V čom sa však Solovjovov výklad javí obzvlášť originálny a prekvapujúci – a zasluhuje si prehĺbenú úvahu –, sú vlastnosti Antikrista, ktorého kvalifikuje ako pacifistu, ekologistu a ekumenistu.

Videli sme už, že mier a prosperita sú argumenty kľúčového diela nášho hrdinu. Sú to však idey, ktoré dokáže aj uskutočňovať. V druhom roku kraľovania ako rímsky a univerzálny cisár môže vydať vyhlásenie: „Obyvatelia zeme! Sľúbil som vám mier a dal som vám ho.“ A práve z tohto zámeru v ňom dozrieva jeho vedomie nadradenosti nad Božím Synom: „Kristus priniesol meč, ja prinesiem mier.“

Aby sme správne pochopili Solovjovovu myšlienku v tomto bode, bude vhodné citovať, čo hovorí v Treťom rozhovore pán Z, hovorca, ktorý predstavuje autora: „Kristus prišiel, aby priniesol na zem pravdu a táto pravda ako dobro predovšetkým rozdeľuje.“ Solovjov hovorí: „Je tu teda mier dobrý, mier kresťanský, založený na tom rozdelení, ktoré Kristus priniesol na svet práve oddelením dobra od zla, pravdy od lži; a je mier zlý, mier sveta, založený na zmesi alebo vonkajšej jednote toho, čo je vnútorne v rozpore so sebou samým.“

Antikrist ako „ekologista“?

Pokiaľ ide o poňatie vojny v najvšeobecnejšom a nejevidentnejšom zmysle, pripomeňme si, že prvý z troch Solovjovových rozhovorov je celý venovaný kritike tolstojevského pacifizmu a doktríny nenásilia. Tu sa hovorí: „Vojna je určite zlo, ale treba uznať, že nielen v živote jednotlivcov, ale aj v živote národov sú situácie, v ktorých sa nedá odpovedať na zlovoľné násilie len napomínaním a dobrými slovami.“ Môžeme povedať podľa Solovjova, že zatiaľ čo ideály mieru a bratstva predstavujú nesporné a záväzné kresťanské hodnoty, za takú hodnotu sa nedá pokladať pacifizmus a teória nenásilia, ktoré často končia v sociálnej kapitulácii a v zneužití sily, v zanedbaní obrany malých a slabých v prospech ničomníkov s veľkou mocou.

Antikrist bude aj ekologista alebo aspoň animalista. Sú to moderné termíny, ktoré Solovjov, samozrejme, nepoužíva, ale ich opis je dostatočne jasný: „Nový pán zeme je predovšetkým filantrop, plný súcitu nielen s ľuďmi, ale aj so živočíchmi.“ On sám bol vegetarián, zakázal vivisekciu pod prísnym dohľadom; spoločnosti na ochranu zvierat podporoval všetkými prostriedkami.

Dobrá a zlá ekuména

Antikrist je konečne vynikajúci ekumenista „schopný viesť dialóg slovami plnými sladkosti, dôvtipu a výrečnosti“. Zvolá predstaviteľa všetkých kresťanských náboženstiev na ekumenický koncil, ktorý sa koná pod jeho predsedníctvom. Jeho pôsobenie bude smerovať k nájdeniu súhlasu všetkých skrze ústupky v prospech ich najviac oceňovaných túžob. Na ekumenickom zhromaždení povie: „Pokiaľ nie ste schopní dohodnúť sa medzi sebou, dúfam, že privediem k zhode všetky časti, keď ukážem všetkým rovnakú lásku a rovnakú starostlivosť, aby som uspokojil ašpirácie každého jedného.“

Aktualizuje prakticky tento zámer, keď znovu daruje katolíkom časnú moc pápeža, zriadi pravoslávnym inštitút pre zber a ochranu všetkých vzácnych liturgických pamiatok východnej tradície, keď vytvorí v prospech protestantov centrum slobodného biblického bádania bohato financovaného. Je to ekumenizmus vonkajší a „kvantitatívny“, ktorý sa mu takmer perfektne podarí. Masy kresťanov vstúpia do jeho hry.

Trinity

Čítajte TU: Najhlbšie tajomstvo vesmíru: Najsvätejšia Trojica. Piliere kresťanstva zakrývané súčasným pápežom. Popieranie Trojice v samotnom Vatikáne. Námestník nepozná svojho nadriadeného: Zabudol už František na Ježiša?

Len malá skupina katolíkov na čele s pápežom Petrom II., neveľký počet pravoslávnych pod vedením starca Jána a niekoľko protestantov, ktorí sa prihovárajú ústami profesora Pavla, sa postavia na odpor Antikristovému spolku. Tým sa podarí vytvoriť ekumenizmus podľa pravdy, spoja sa v jedinej cirkvi a uznajú Petrov primát. Ale bude to ekumenizmus „eschatologický“, vznikajúci vtedy, keď dejiny dospejú do svojho záveru. „Tak sa uskutoční jednota cirkví v srdci a v temnej noci na opustenej výšine,“ hovorí Solovjov. Ale temnota noci bude rozptýlená živou žiarou a na nebi sa objaví veľké znamenie: „Žena odetá slnkom, s mesiacom pod nohami a s korunou z dvanástich hviezd okolo hlavy.“

„Salónne“ kresťanstvo

Aké je teda „prorocké napomenutie“, ktoré dospelo do našich dní týmto zvláštnym podobenstvom veľkého ruského filozofa? Prídu dni, hovorí Solovjov, keď v kresťanstve vznikne tendencia vyriešiť spásny fakt, ktorý sa bude dať prijať len obtiažnym, odvážnym a rozhodným rozumovým úkonom viery v množstve „hodnôt“ ľahko dosiahnuteľných na trhoch tohto sveta. Tohto rizika sa musíme vyvarovať.

Aj keď kresťanstvo, ktoré hovorí len o hodnotách široko dosiahnuteľných, nám zaistí lepšie prijatie v salónoch, v sociálnych a politických zhromaždeniach, v televíznych prenosoch, nemôžeme a nesmieme sa vzdať kresťanstva Ježiša Krista, kresťanstva, ktorého stredom je pohoršenie kríža a prevratná skutočnosť zmŕtvychvstania nášho Pána. Toto nebezpečenstvo, dodáva, v spoločnosti našej doby nie je rýdzo hypotetické.

Don Divo Barsotti povedal strašné slovo, ktoré je absolútne aktuálne: „V mnohých návrhoch, v mnohých iniciatívach, v mnohých diskusiách našich spoločenstiev je Ježiš Kristus ako výhovorka, aby sa hovorilo o niečom inom.“ Boží Syn ukrižovaný, ktorý vstal z mŕtvych, jediný Spasiteľ ľudstva, je neprijateľný v sérii dobrých projektov a dobrých inšpirácií homologovaných s prevažujúcou svetskou mentalitou. Je to „kameň“, ako o sebe sám povedal – a ako sa odvažujeme často sami opakovať –, a na tomto „kameni“ sa buď buduje, alebo sa na ňom troskotá (keď sa postavíme proti nemu): „Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho padne on, toho rozmliaždi.“ (Mt 21,44)

Solidarita, láska, mier. A Kristus?

Čo nám toto podobenstvo hovorí? Je nesporné, že kresťanstvo je predovšetkým „udalosť“; ale nesporné je aj to, že táto udalosť predkladá a uchováva neodvolateľné hodnoty. Určite nie je možné, aby sme z lásky k dialógu vyberali z kresťanstva len hodnoty, ktoré vyznávajú iní; nemôžeme znevažovať autentické hodnoty, ako keby sme ich mohli prehliadať. Musíme teda rozlišovať. Existujú absolútne hodnoty – ako hovoria filozofi – transcendentálne. Takými sú napríklad pravda, dobro a krása. Kto ich prijíma, ctí a miluje, prijíma, ctí a miluje Ježiša Krista, aj keď o ňom nevie a pokladá sa dokonca za ateistu, pretože v hĺbke týchto vecí je Kristus, pravda, spravodlivosť a krása.

Potom sú hodnoty relatívne ako kult solidarity, lásky a mieru, ohľad na prírodu, angažovanosť v dialógu atď. Tie vyžadujú jasne artikulovaný súd, ktorý chráni reflexiu pred každou dvojakosťou. Solidarita, mier, príroda a dialóg sa môžu stať u nekresťana konkrétnou príležitosťou na neformálne priblíženie sa ku Kristovi a k jeho tajomstvu. Ale ak sa pozornosť k nim absolutizuje a zbaví sa svojho objektívneho koreňa, ba dokonaca ak sa stanú opozíciou spásneho faktu, stanú sa modloslužbou a prekážkou na ceste k spáse.

Presne tak aj u kresťana tieto rovnaké hodnoty – solidarita, mier, príroda, dialóg – môžu ponúkať cenné podnety na ceste k úplnému a vrelému priľnutiu k Ježišovi, Pánovi vesmíru a dejín; príkladom je sv. František z Assisi. Ale ak kresťan z lásky k otvorenosti voči svetu a dobrému susedstvu so všetkými nepozorovane zmaže podstatu spásneho faktu a vynáša len tieto sekundárne zretele, uzatvára sa osobnému spojeniu s ukrižovaným Božím Synom, ktorý vstal z mŕtvych, dopúšťa sa krok za krokom hriechu odpadlíctva a ocitá sa nakoniec na strane Antikrista.

Tragédia doby: sloboda bez obsahu

V úvode k „Trom rozhovorm“ hovorí Solovjov, že svojho času v jednej ruskej gubernii začali ľudia praktizovať nové náboženstvo, ktoré svoj kult extrémne zjednodušilo. Jeho prívrženci si v nejakom temnom kúte izby vytvorili v stene priehlbinu, priblížili k nej svoje pery a opakovali niekoľkokrát naliehavo: „Moja izba, moja diera, spaste ma!“

V tejto neuveriteľnej zblúdilosti bola aspoň stopa korektného používania termínov: izbu nazývali izbou a dieru dierou. V našom svete je to oveľa horšie, sťažuje sa filozof. Človek stratil starú poctivosť. Jeho izba dostala denomináciu „Božie kráľovstvo na zemi“ a svoju dieru začal nazývať „nové evanjelium“ (tu vrcholí jeho polemika s Tolstojom). Ale kresťanstvo bez Krista a bez jeho dobrej noviny o jeho osobnom zmŕtvychvstaní sa stala prázdnym priestorom, rovnako ako izba a diera tých vidiečanov.

Na záver sa mi zdá, že predovšetkým dnes sme v zajatí kultúry jednoduchého „otvorenia sa“ slobode bez obsahu a bez čohokoľvek podstatného. To je najväčšia tragédia našej doby. Táto naša tragédia sa ešte prehlbuje, keď sa tomuto „nič“, týmto „dieram“, prisudzuje z lásky k dialógu nejaká klamná kresťanská etiketa. Mimo Krista, konkrétnej a živej osoby aj udalosti, je len prázdnota človeka a jeho zúfalstvo. V Kristovi, ktorý je plnosť Otca, nachádza aj človek svoju plnosť a svoju jedinú nádej.

Podporte PP


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top