Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Moderný svet sa márne pokúsil o nemožné: Je rozumné veriť v Boha? Sú veda a viera vo vojne? Bol Kopernik kartárka? Pravda je jednoduchšia, ako by sa mohlo zdať
legenda: Ja som vesmír | autor: Ondřej Höppner

Moderný svet sa márne pokúsil o nemožné: Je rozumné veriť v Boha? Sú veda a viera vo vojne? Bol Kopernik kartárka? Pravda je jednoduchšia, ako by sa mohlo zdať

25. 1. 2015

vytlačiť článok

Karel Trnka vysvetľuje, čo sa stane, keď sa skupina vedcov vydá na najvyšší vrchol poznania a nájde tam teológov sediacich na tom istom mieste už stovky rokov...

Je v 21. storočí rozumné veriť v Božiu existenciu? Nie je rozum v konflikte s vierou? A neodstraňuje náhodou vedecké poznanie vieru v nadprirodzenosť – čiže v podstatu, ktorá nás presahuje? Toto sú kľúčové otázky, s ktorými už boli určite konfrontovaní mnohí veriaci. Odpoveď je, pre mnohých prekvapivo, veľmi jednoduchá...

Prostá logika

Je rozumné veriť v Boha?

Áno. A nielen to: Spoľahlivosť (dôveryhodnosť) rozumu sa dá obhájiť len v prípade, keď existuje vyššia inteligentná bytosť (Boh), ktorá stvorila rozumného človeka. Poďme sa na to pozrieť najprv logicky:

1) Boh, v kresťanskom ponímaní, je inteligentná a rozumná bytosť (Jób 12:13).

2) Človek bol stvorený na obraz Boží (Gn 1:26).

3) Preto: Človek je inteligentná a rozumná bytosť.

Závery prameniace z opice

Na základe tejto skutočnosti môžeme ďalej predpokladať aspoň sčasti poznateľný vesmír. Toto si uvedomovali aj veľkí filozofi ako Platón, Aristoteles a Sokrates. Viera v rozum človeka je teda možná len za predpokladu, že je obrazom inteligentnej bytosti. Problém však nastáva v ateizme: Ako obhájiť spoľahlivosť mysli bez existencie Boha? Tejto skutočnosti si bol vedomý aj Charles Darwin:

„Neustále sa ma zmocňujú hrozné pochybnosti, či sú závery učinené mysľou človeka, ktorá sa vyvinula z myslí nižších živočíchov nejako hodnotné či dôveryhodné. Veril by azda niekto presvedčeniu opičej mysli, keď teda v takej mysli vôbec nejaké presvedčenie je?“

(Charles Darwin v liste Williamovi Grahamovi z 3. júla 1881)

Nemysliaci teda nie sú

Výstižnejšie to však vyjadril slávny kresťanský mysliteľ G. K. Chesterton:

„Keď evolúcia znamená jednoducho to, že konkrétna vec zvaná opica sa pozvoľna premenila na konkrétnu vec zvanú človek, nemôže to popudiť ani tých nejpravovernejších, pretože osobný Boh môže tvoriť pomaly aj rýchlo, najmä, keď je ako kresťanský Boh mimo času.

Keď to však znamená niečo viac, znamená to, že neexistuje opica ako východisko zmeny a neexistuje ani človek ako cieľ zmeny. Znamená to, že neexistuje žiadna vec, ktorá by bola vecou. V najlepšom prípade existuje len jediné: totiž že všetko sa mení a plynie.

Nie je rozumné veriť v Boha, Stvoriteľa vesmíru, pretože jeho existencia je to jediné, čo obhajuje spoľahlivosť ľudského rozumu.

Nie je to útok na vieru, ale na rozum: Nedá sa myslieť, keď nie sú veci, o ktorých sa dá premýšľať. Nedá sa myslieť, keď nie sme oddelení od predmetu myslenia. Descartes povedal: ,Myslím, teda som.‘ Filozofický evolucionista tento výrok prevracia a dáva mu záporné znamienko: ,Nie som, a preto nemyslím.‘“ (G. K. Chesterton, Ortodoxia)

Poznamenajme, že od Chestertonových čias došlo k bezpečnému vyvráteniu Darwinovej evolučnej teórie – práve vedou, okrem iného genetikou. Napriek tomu sa aj naďalej učí na školách ako „zjavená pravda“. Ale pozrime sa na to aj z iného hľadiska.

Evolúcia si pod sebou píli konár

Akákoľvek obhajoba spoľahlivosti mysli plynúcej z bezmyšlienkovitého procesu nepripadá do úvahy, pretože:

1) Evolúcia nie je konečný proces.

2) Podstata pravdy tkvie v jedinej definitívnej existujúcej skutočnosti.

3) Preto: Evolučný proces nie je schopný obhájiť spoľahlivosť ľudskej mysle a jej schopnosť rozpoznať konečnú realitu pravdy.

Snaha o evolučný model mysli prezentovaný napríklad Danielom Dennettom je v rozpore nielen s definitívnou podstatou reality, ale aj s princípmi evolúcie.

Môžeme teda vyvodiť jasný záver: Aby sme vôbec mohli dôverovať svojej vlastnej mysli, je existencia Boha, Stvoriteľa, predpokladom. Ateista, aby vôbec mohol konfrontovať existenciu Boha, si musí najprv privlastniť časť Jeho stvorenia. Lenže v momente, keď to urobí, si pod sebou nevedomky píli konár, na ktorom pohodlne sedí.

Veda a viera: len zdanlivý rozpor

Mnoho ľudí má pocit, že veda a viera sú v istom zmysle vo vojne. To je väčšou časťou spoločnosti bez výhrad prijímaný názor – nič však nie je vzdialenejšie pravde! V prvom rade platí: Aby sme vôbec mohli robiť nejakú vedu, musíme najprv veriť, že je to možné.

Na počiatku vedeckého procesu je teda viera! A tu nadväzujeme na predchádzajúcu myšlienku: Je to viera nielen v dôveryhodnosť (spoľahlivosť) rozumu, ale aj napríklad v existenciu absolútnej pravdy. Pravda musí byť oddelená od pozorovateľa, nezávislá od jeho existencie a trvalo platná, aby malo vedecké poznanie zmysel, respektíve bolo vôbec možné.

Bol Kopernik kartárka?

Tu je vhodné si pripomenúť niektoré biblické verše. Jeden z elementárnych výrokov Ježiša Krista znie, že on sám je Pravda...

Ján 14:6 (Študijná Biblia): „Ježiš mu povedal: ,Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, len skrze mňa.‘“

Ježiš Kristus je zosobnená pravda. On je žijúcou odpoveďou na otázku, či existuje Boh. A zároveň predstavuje aj tú jedinú cestu k Nemu a k večnému životu. Pretože Boh je večný aj pravda je večná.

Heb 13:8 (Študijná Biblia): „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“

John Lennox, oxfordský profesor matematiky a kresťan, vo svojich prednáškach poukazuje na zrejmú vec: Viera v Boha bola na samom počiatku vzniku vedeckej disciplíny. Existencia inteligentného Stvoriteľa vesmíru totiž vedie k hľadaniu rozumom poznateľných zákonitostí sveta.

Väčšina významných vedcov v dejinách ľudského poznania, pochopiteľne, o Božej existencii nepochybovala: Nahodilo Newton, Boyle, Faraday, Pasteur, Kepler, Kopernik, Galileo a mnoho ďalších. Napriek tomu sa mnohí militantní ateisti snažia postaviť veriacich niekam na úroveň „zabávačských vykladačov kariet“.

Vieme, že (ešte) nič nevieme?

Ešte bláznivejší je predpoklad, že s rastúcim pokrokom vedy nakoniec Boha úplne eliminujeme. To je však nezmysel. Keď niečo, tak naopak skôr dáme o Jeho existencii ešte pádnejšie „dôkazy“. Pretože: Podobne ako sa líšili pôvodné jednoduché predstavy o vzniku života evolučným vývojom a neskôr sa ukázalo, ako neskonale jedinečný život vo svojej podstate je, keď vezmeme do úvahy pravdepodobnosť jeho vzniku, tak aj s každým novým poznaním v našom kozme dávame tej výnimočnosti o to väčšiu váhu.

Niekto kedysi povedal: „Ak chceš počuť, ako sa Boh smeje, povedz mu o svojich plánoch.“ K tomu môžeme dodať: „Ak chceš počuť, ako sa smeje ešte hlasnejšie, povedz mu, čo už vieš.“

V tomto svete je celkom pravdepodobné, že bystrý postreh Roberta Jastrowa v jeho knihe God and the Astronomers (Boh a astronómovia) poukazuje na toho, kto sa smeje naposledy. Jastrow, vedec s mimoriadnymi poverovacími listinami a bývalý riaditeľ Goddardovho inštitútu pre výskum kozmu NASA, na tému Genesis a veda napísal:

Teológovia na vrchole vedy

„Detaily sa líšia, ale základné prvky v astronomických a biblických záznamoch Genesis sú rovnaké. (...) To je mimoriadne zvláštny vývoj, ktorý okrem teológov nikto neočakával. Tí vždy verili slovám Biblie. Vedci však nečakali, že nájdu dôkazy náhleho začiatku, pretože až donedávna sme mali také mimoriadne úspechy v sledovaní reťazca príčiny a účinku späť v čase. (...)

V tejto chvíli sa zdá, že veda nebude nikdy schopná odhaliť tajomstvo stvorenia. Pre vedca, ktorý žije zo svojej viery v moc rozumu, končí tento príbeh ako zlý sen. Prekonal hory nevedomosti, práve sa chystá zdolať najvyšší vrchol, a keď sa naťahuje cez posledný balvan, zdraví ho skupina teológov, ktorí tam sedia už stovky rokov.“

Väčším problémom v argumentácii mnohých ateistov je však ich nevzdelanosť. Ako hovorí aj John Lennox: „Oni vnímajú Boha ako pána hromu a blesku; s poznaním atmosférických zákonitostí prestávajú takí bohovia existovať.“ S tým sa dá súhlasiť. To však nie je Boh – Stvoriteľ vesmíru, ale panteistický „boh všetkého“. Ide teda len o ich obmedzenú predstavu boha, nie o skutočného Boha. Spor teda nie je na úrovni veda a viera, ale skôr na horizontále teizmu a ateizmu. Veda a viera nie sú vo vojne.

Nie je rozumné veriť v Boha, Stvoriteľa vesmíru, pretože jeho existencia je to jediné, čo obhajuje spoľahlivosť ľudského rozumu. Veda a viera nie sú vo vojne; naopak – veda sa nedá robiť bez viery a viera v poznateľnosť zákonitostí vesmíru bola na počiatku vzniku vednej disciplíny ako takej.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top