Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Neurochirurg z Harvardu: Existujú iné svety, kde je život oveľa krásnejší. Výlet do najtajomnejších zákutí ľudského vnútra. Stretnutie s anjelskými bytosťami. Zážitky z kómy menia pohľad na svet
legenda: Pohľad z okna | autor: Ondřej Höppner

Neurochirurg z Harvardu: Existujú iné svety, kde je život oveľa krásnejší. Výlet do najtajomnejších zákutí ľudského vnútra. Stretnutie s anjelskými bytosťami. Zážitky z kómy menia pohľad na svet

23. 4. 2016

vytlačiť článok

Eben Alexander prežil klinickú smrť a zažil niečo, čo nielenže zmenilo jeho „prísne vedecký“ pohľad na svet, ale postupne aj ako neurochirurg prehodnotil všeobecne ustálenú predstavu, ako funguje vedomie a ľudský mozog

Ako neurochirurg som nikdy neveril na fenomén spojený so skúsenosťami blízkej smrti. Vyrastal som vo vedeckom svete ako syn neurochirurga. Išiel som v stopách svojho otca a získal titul z neurochirurgie na Harvardovej univerzite medicíny a ďalších univerzitách. Domnieval som sa, že rozumiem tomu, čo sa stane v mozgu, keď sú ľudia blízko smrti, a vždy som veril tomu, že existujú dobré vedecké vysvetlenia pre nebeské cesty mimo tela, ktoré opisujú ľudia, ktorí sa priblížili smrti.

Mozog je úžasne prepracovaný, ale veľmi jemný mechanizmus. Stačí znížiť prísun kyslíka čo i len o malé množstvo a mozog na to bude reagovať. Nebolo veľkým prekvapením, že ľudia, ktorí mali zranenie či úraz, po ktorom sa ocitli na pomedzí života a smrti, sa „vracali“ s podivnými príbehmi. Ale to ešte neznamená, že to bolo skutočné.

Lenže potom sa mi stalo niečo, čo mi dalo dôvod úplne vedecky prehodnotiť to, čo som si dovtedy o mozgu a jeho fungovaní myslel. Na jeseň roku 2008, po siedmich dňoch v kóme, v ktorej bol môj mozog úplne nečinný, som totiž zažil niečo také hlboké a intenzívne (aj keď by som podľa všetkých súčasných poznatkov nemal zažiť vôbec nič), že mi to dalo vedecký dôvod byť presvedčený o živote po smrti.

Viem, ako takéto vyhlásenie znie skeptikom, takže budem svoj príbeh rozprávať logicky a jazykom vedca, ktorým celý život som.

Pád do kómy

Pred štyrmi rokmi skoro ráno (písané v roku 2012) ma prebudili veľké bolesti hlavy. Počas niekoľkých hodín prestala moja celá mozgová kôra, ktorá je zodpovedná za myšlienky a emócie a v podstate z nás robí ľudí, fungovať. Doktori z Lynchburg General Hospital vo Virgínii (nemocnica, kde som ja sám pracoval ako neurochirurg) došli k záveru, že ma zasiahla veľmi vzácna baktéria meningitídy, ktorá väčšinou útočí skôr na novorodencov. Baktéria E. coli zasiahla cerebrospinálny mok a začala rozožierať môj mozog.

Keď som sa dostal to ráno na jednotku intenzívnej starostlivosti, moje šance na prežitie boli veľmi malé a situácia sa stále zhoršovala. Počas siedmich dní som ležal na posteli v hlbokej kóme. Moje telo nereagovalo na vonkajšie podnety a mozog bol úplne mimo prevádzky.

A potom sa to stalo. Siedmy deň v nemocnici, keď moji doktori zvažovali, či majú pokračovať v liečbe, sa moje oči otvorili...

 Fatima

Čítajte TU: Zázraky 20. storočia: nádej aj varovanie pre dnešnú dobu. Obrátenie zachránilo celý národ. Ako rakúski štátnici bojovali za vlasť. Zničia nás tentoraz moslimské hordy? Ešte nie je neskoro

Svet zaliaty svetlom

Doteraz neexistuje vedecké vysvetlenie toho, že aj keď moje telo ležalo v hlbokom spánku, moja myseľ bola plne pri vedomí a ja sám som bol živý a zdravý. Moje nervové tkanivo v mozgu bolo ochromené baktériami, ktoré ho kompletne vyradili z činnosti. Vďaka tomu sa moje vedomie vydalo na cestu do inej dimenzie obrovského vesmíru. Dimenzie, o ktorej som nikdy predtým ani nesníval, že existuje, a o ktorej by moje staré ja s nesmiernou radosťou vyhlásilo, že nič také jednoducho neexistuje. Ale tá dimenzia, svet, ktorý nespočetnekrát opísali ľudia, ktorí prežili zážitok blízkej smrti alebo iné mystické stavy, tam skutočne je.

Naozaj to existuje. To, čo som videl a naučil sa, mi, obrazne povedané, dalo nový pohľad na svet. Svet, v ktorom ide o viac ako len o naše mozgy a telá a kde smrť rozhodne nepredstavuje koniec našej existencie vedomia, ale len obyčajné uzatvorenie jednej z ďalších kapitol na ceste existencie.

Nie som prvý, kto získal skúsenosť s tým, že vedomie existuje za hranicami tela. Záblesky týchto skúseností sú rovnako staré ako ľudstvo samo. Pokiaľ však viem, tak som jediný zdokumentovaný prípad, ktorý „cestoval“ do tohto sveta v situácii, keď:

  • nervová aktivita mozgu bola kompletne nulová;
  • moje ľudské telo bolo pod intenzívnou medicínskou kontrolou každú minútu, a to celý čas v priebehu tých siedmich dní, kedy som bol v kóme.

Kľúčové argumenty, ktoré idú proti zážitkom blízkej smrti, vychádzajú z toho, že tieto zážitky sú výsledkom aspoň minimálnej čiastočnej nervovej aktivity v mozgu. Moje zážitky blízkej smrti prebiehali preukázateľne v situácii, kedy bol môj mozog absolútne nefunkčný. Je to zrejmé z priebehu mojej meningitídy, pravidelných CT scanov a neurologických vyšetrení.

Tajomné miesto

Podľa súčasného lekárskeho chápania neexistuje žiadny spôsob, ako by som mohol byť počas svojej kómy pri čo i len najmenšom obmedzenom vedomí, nieto aby som mal nejaké superživé zážitky, ktoré ma postretli.

Trvalo mi niekoľko mesiacov, než som sa vyrovnal s tým, čo sa mi stalo. Nešlo len o to, že som bol pri vedomí, aj keď som bol v kóme. Oveľa dôležitejšie bolo to, čo sa mi počas toho stalo.

Keď sa vrátim na začiatok svojho zážitku, spomínam si, ako som bol na mieste plnom mrakov. Veľké nafúknuté ružovo-biele mraky, ktoré jasne plávali na modro-čiernej oblohe. Vyššie nad mrakmi (oveľa vyššie nad nimi) prúdili zástupy trblietavých priehľadných bytostí.

Vtáky? Anjeli? Tieto slová mi napadli až neskôr, keď som si spisoval svoje spomienky. Ani jedno z tých slov v skutočnosti nevystihuje podstatu týchto bytostí, ktoré boli úplne odlišné od všetkého, čo som poznal na planéte Zem. Oni boli viac pokročilí – vyššie formy.

Zhora som počul mohutný zvuk prekvitajúci ako slávny chorál a hovoril som si, či tento zvuk tvorí tie okrídlené bytosti (opäť platí, že som o tom premýšľal až neskôr…). Cítil som, že z tých bytostí ku mne prichádza radosť a že ony musia robiť ten zvuk, ktorý bol hmatateľný podobne ako dážď, ktorý môžete cítiť na koži. V tomto prípade však nie ste mokrí.

Zrakové a sluchové vnemy tam neboli oddelené. Mohol som počuť viditeľnú krásu striebristých tiel tých blýskavých bytostí. Mohol som cítiť narastajúcu radosť z dokonalosti toho, čo spievali. Zdalo sa mi, že sa v tom svete nedalo pozerať alebo počúvať čokoľvek bez toho, aby ste sa nestali priamou súčasťou toho všetkého. Všetko tam bolo nejakým záhadným spôsobom prepojené.

 Anjeli

Čítajte TU: Anjeli v realite a umeleckom stvárnení: Svet, o ktorom dnes málo vieme. Aká je anjelská hierarchia? Mnohí svätí s nimi mali celoživotné kontakty. Kam odchádzajú strážni anjeli zatratených duší?

Anjelská bytosť

Opäť pripomínam, že to opisujem zo svojho dnešného pohľadu. Tam som získal dojem, že neexistuje čokoľvek samo o sebe – niečo ako oddelenie sa. Všetko bolo odlišné (od toho, čo som poznal), ale súčasne bolo všetko súčasťou všetkého ostatného – rovnako ako sa prelínajú bohaté motívy perzských kobercov... Alebo farby na motýlích krídlach.

Bolo to ešte zvláštnejšie. Väčšinu cesty bol niekto ďalší so mnou. Bola to žena. Bola mladá a ja si vybavujem, ako vyzerala, do najmenších detailov. Mala vysoké lícne kosti a hlboké modré oči. Zlatohnedé vlasy rámovali jej krásnu tvár.

Keď som ju videl prvýkrát, išli sme spoločne na koni po zložito vzorovanom povrchu, ktorý mi po chvíli pripomenul vzory na krídlach motýľa. V skutočnosti to bolo tak, že okolo nás zrazu boli milióny motýľov – obrovská vlna motýľov, ktorá sa ponárala do lesa a zase sa k nám vracala. Bola to rieka života a farieb pohybujúcich sa vo vzduchu. Žena bola oblečená v jednoduchom oblečení ako roľník. Farby oblečenia boli veľmi výrazné – modrá, indigo, pastelovo oranžová. Celé to pôsobilo veľmi živo ako všetko okolo nás. Pozrela na mňa zvláštnym pohľadom. Keď ste sa na ňu pozerali, pripadalo vám, že nech už ste vo svojom živote robili doteraz čokoľvek, stálo za to žiť, a to bez ohľadu na to, čo sa počas neho stalo. Nebol to romantický pohľad. Nebol to pohľad priateľstva. Bol to pohľad, ktorý bol mimo všetkých našich predstáv o láske a jej podobenstvách, ktoré máme tu dole na Zemi.

Prehovorila ku mne bez slov. Správa skrze mňa prešla ako vanúci vietor a ja som jednoznačne vedel, že je to pravda. Vedel som to s rovnakou istotou, s akou som vedel, že svet okolo nás je skutočný – že to nie je nejaká fantázia.

Správa mala tri časti, a keby som to mal preložiť do pozemskej reči, dalo by sa povedať, že to znelo nejako takto:

Si milovaná a ochraňovaná bytosť, úprimne a navždy.

Nemusíš sa ničoho obávať.

Nie je tu nič, čo by si mohol urobiť zle.

Táto správa ma zaplavila obrovským pocitom bláznivého nadšenia a úľavy. Bolo to akoby mi niekto konečne vysvetlil pravidlá hry, ktorú som hral celý život bez toho, aby som plne chápal podstatu.

Časopis Šifra

„Ukážeme ti tu veľa vecí,“ povedala žena opäť bez slov, ale s úplne jasnou esenciou myšlienky namierenej priamo ku mne. „Alebo sa môžeš vrátiť späť.“

Na toto som mal jedinú otázku: „Späť kam?“

Vanul teplý vietor podobne ako v najkrajších letných dňoch. Rozháňal listy stromov a dávnu minulosť ako nebeskú vodu. Božský vietor. Všetko zmenil a posunul svet okolo mňa zase o oktávu vyššie – do vyšších vibrácií.

Explózia krásy

Aj keď som mal ešte schopnosť reči, tak, ako to chápeme na Zemi, začal som bez slov klásť otázky tomu magickému vetru a tej božskej bytosti, ktorá stála za mnou alebo skôr plávala s tým vetrom.

Kde to som?

Kto som?

Prečo tu som?

Zakaždým, keď som ticho stvoril jednu z tých myšlienok, prišla okamžitá odpoveď v podobe explodujúceho svetla farieb, lásky a krásy, ktorá skrze mňa prešla ako nárazová vlna. To, čo bolo úplne úžasné na týchto výbuchoch, bolo, že všetky moje otázky boli vyslyšané. Odpovedali na nich však spôsobom, ktorý presahoval možnosti jazyka. Myšlienky prichádzali priamo. Inak, ako sme zvyknutí na Zemi. Nebolo to vágne, nehmotné alebo abstraktné. Tieto myšlienky boli pevné a okamžité – teplejšie ako oheň a vlhkejšie ako voda – a zakaždým, keď som dostal odpoveď, dokázal som plne porozumieť konceptom do všetkých detailov, čo by mi na Zemi zabralo mnoho rokov.

Pokračoval som ďalej. Vstúpil som do nekonečného tmavého priestoru. Bolo to tak neuveriteľne upokojujúce. Intenzívnu čiernu aj napriek tomu prestupovalo svetlo – svetlo, ktoré vyzeralo, že ku mne prichádza z obrovského brilantného telesa, ktoré som pocítil blízko seba. To teleso bolo ako prekladateľ medzi mnou a tým, čo ma obklopovalo. Bolo to akoby som sa zrodil do obrovského sveta. Vesmír samotný bol ako obrovská vesmírna maternica a teleso, ktoré som cítil, s tým bolo nejako prepojené.

 Kontrarevolučná láska

Čítajte TU: Láska v praktickom živote: Čistota ľudskej bytosti ako najvyššia hodnota. Láska nie je sex, láska nie sú city. Prečo môže byť len nemilujúci človek tolerantný?

Len začiatok

Neskôr, keď som sa vrátil, som našiel citát zo 17. storočia. Kresťanský básnik Henry Vaugham, ktorý prišiel do blízkeho kontaktu s týmto magickým miestom, s týmto obrovským atramentovo čiernym miestom, ktoré bolo domovom Božstva samotného.

„Tam je, dalo by sa povedať, Božia temnota prestúpená svetlom...“

To bolo presne ono: atramentovo hustá temnota, ktorú prestupovalo intenzívne svetlo.

Úplne chápem, ako mimoriadne a absolútne neuveriteľne toto všetko znie. Keby mi niekto (a navyše ešte doktor) rozprával v minulosti niečo podobné, bol by som si absolútne istý, že je pod vplyvom nejakého klamu. Ale to, čo sa stalo mne, bolo absolútne vzdialené nejakej ilúzii. Bolo to reálne a vlastne ešte oveľa reálnejšie ako čokoľvek v mojom živote. A to vrátane svadby a narodenia dvoch synov.

To, čo sa mi stalo, si žiada vysvetlenie.

Moderní vedci nám hovoria, že vesmír je jednotný – že je nedeliteľný. Aj keď sa nám zdá, že žijeme vo svete plnom separácie a rozdielov, kvantová fyzika nám hovorí, že pod povrchom sú každý objekt a udalosť vo vesmíre navzájom úplne prepojené s každým iným objektom alebo udalosťou. Neexistuje tu žiadne skutočné oddelenie.

Pred mojou osobnou skúsenosťou boli tieto slová len abstrakciou. Dnes je to pre mňa skutočnosť. Nielenže vesmír definuje jednota, definuje ho tiež (teraz to viem) láska. Vesmír, ako som ho zažil počas kómy (v úplnom šoku a radosti), je tým istým, o ktorom hovorili Einstein a Ježiš, aj keď každý v inom zmysle slova.

Nový obraz reality

Plánujem stráviť zvyšok života skúmaním pravej podstaty vedomia a objasňovaním toho, že sme viac ako naše fyzické mozgy. Budem sa to snažiť vysvetliť tak jasne, ako sa len dá – kolegom vedcom aj ostatným ľuďom.

Nečakám, že to bude ľahká úloha. Pochopil som to, keď som sa zotavil a vrátil sa do bežného života. Okrem svojej ženy Holley a našich dvoch synov som o tom, čo sa mi stalo, začal hovoriť aj s ďalšími ľuďmi. Podľa pohľadov plných zdvorilej nedôvery hlavne od priateľov zo strany lekárov som veľmi skoro zistil, aké ťažké pre mňa bude vysvetliť ľuďom, čo som zažil v priebehu týždňa, keď bol môj mozog „vypnutý“.

Holá skutočnosť však je, že materialistický obraz tela a mozgu, ktoré údajne vytvárajú ľudské vedomie, je odsúdený na zánik. Na jeho miesto musí prísť nový pohľad na myseľ a telo. Tento pohľad je vedecký a zároveň duchovný a jeho najvyššou hodnotou bude to, čo si vždy veľkí vedci vážili najviac zo všetkého – pravda. Tento nový obraz reality sa bude tvoriť dlho.

Som stále doktor a vedec, rovnako ako predtým. Ale v hĺbke duše som niekto úplne iný. Pretože som pochopil, že toto je len začiatok.

Zdroj.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top