Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Láska v praktickom živote: Čistota ľudskej bytosti ako najvyššia hodnota. Láska nie je sex, láska nie sú city. Prečo môže byť len nemilujúci človek tolerantný?
legenda: Kontrarevolučná láska | autor: Ondřej Höppner

Láska v praktickom živote: Čistota ľudskej bytosti ako najvyššia hodnota. Láska nie je sex, láska nie sú city. Prečo môže byť len nemilujúci človek tolerantný?

1. 3. 2015

vytlačiť článok

P. Marek Dziewiecki sa zamýšľa nad podobami skutočnej lásky, ktoré „pokrokoví“ liberáli považujú za prežitok, čo im však paradoxne zatvára cestu k tomu, po čom túžia

Každý človek má zvyčajne dve túžby. Tá prvá, to je snívanie o tom, ako sa stať čoraz šťastnejším človekom. Ide o veľmi vyzretú túžbu, zhodnú s túžbou Božieho Syna, ktorý k nám osobne prišiel a stal sa človekom práve preto, aby jeho radosť bola v nás a aby naša radosť bola dokonalá. Ale často máme aj druhú túžbu. Takú, ktorá nie je vyzretá, pretože nie je reálna. Túžime dosiahnuť šťastie ľahko, bez námahy, bez disciplíny, bez práce na sebe, bez rešpektovania Desatora.

V nebi je ľahké byť šťastným, ale na Zemi, ktorú často nazývame dolinou temnoty a slzavým údolím, sa nikomu nepodarí byť šťastným ľahko a bez námahy. Boh nám neponúka ľahké šťastie, ale šťastie pravdivé. Jeho dosiahnutie sa pojí s tým, že sami na seba kladieme zásadné požiadavky nutné na to, aby sme sa učili milovať vyzretým spôsobom. Šťastní sú totiž iba tí ľudia, ktorí sú schopní milovať a prijímať lásku od Boha aj od ľudí.

Odlíšiť lásku od sexu

Ten, kto chce byť šťastný, si musí najprv uvedomiť, že si nemôže pliesť lásku s tým, čo ňou nie je. Pliesť si lásku s nejakou jej náhradou alebo karikatúrou je to isté, ako si pliesť život so smrťou! Keď niekto tvrdí, že je rozčarovaný láskou, tak si neuvedomuje, že si pomýlil lásku s niečím iným. Práve preto porozumieť láske a vyzreto milovať môžeme až vtedy, keď vieme, čím láska nie je. V našich časoch zvykne byť láska najčastejšie stotožňovaná so sexualitou, so zamilovanosťou a citom, s toleranciou, „voľnými zväzkami“ a tiež s naivitou.

Prvý omyl spočíva v presvedčení, že podstatu lásky stanoví sexuálne spolužitie a že láska je predovšetkým záležitosťou pudov alebo hormónov. Zámena lásky za pudovosť a biochémiu vedie k ľudským drámam, pretože sexuálny pud – rovnako ako každý pud – je slepý. Keby bolo podstatou lásky sexuálne spolužitie, tak by rodičia nemohli milovať svoje vlastné deti. Pritom však aj v manželstve sexuálne spolužitie predstavuje iba epizódu v celom tom mori vnímavosti jedného voči druhému a každodennej starosti o neho. Kto si pletie sexualitu s láskou, ten je pre chvíľu rozkoše pripravený obetovať nielen svoje svedomie, manželstvo a rodinu, ale aj zdravie a dokonca život. Taký človek upadá do závislosti a nezriedka sa dopúšťa aj krutých priestupkov.

Bez vlády nad pudmi to nejde

Toho, kto prežíva radosť preto, že miluje, nezaujíma taká forma sexuálneho kontaktu, ktorá pôsobí stratu priateľstva s Bohom, so sebou samým a s druhým človekom.

Čo viac, vo väčšine prípadov medziľudských zväzkov práve schopnosť zdržať sa sexuálneho spolužitia svedčí o zodpovednej láske. Sexuálne spolužitie sa predsa nepojí s vyzretou rodičovskou, snúbeneckou alebo priateľskou láskou. Aj v manželstve je samovláda nad pohlavným pudom podmienkou zachovania vernosti a šťastia. Sexualita manželov je čistá vtedy, keď je výrazom lásky a nie prejavom pudu, žiadostivosti alebo závislosti.

Presvedčenie, že láska je to isté ako tolerancia, je tiež omyl. Ten, kto toleruje, hovorí: „Rob, čo chceš!“. A ten, kto miluje, hovorí: „Pomôžem ti robiť to, čo ťa povedie k svätosti.“ Tolerancia by bola racionálnym postojom len vtedy, keby človek nebol v stave ubližovať sám sebe a iným ľuďom.

Manžel, ktorý miluje, sa nekoncentruje na telesné pôžitky, ale na to, že môže byť taký blízky osobe, ktorú miluje a ktorá miluje jeho. Sexuálne spolužitie je teda stretnutím dvoch osôb a nie dvoch tiel. Dorásť do lásky môže len ten, kto od seba vyžaduje vládu nad pudmi, inštinktmi a tiež nad vlastným telom. Kto si nekladie tieto požiadavky, ten nielenže nebude schopný niekoho milovať, ale začne aj bolestne ubližovať iným ľuďom a sám sebe, pretože dôsledkom budú závislosti, venerické choroby, psychické choroby a možno aj kriminálne delikty.

Láska nie sú city!

Druhý omyl spočíva v presvedčení, že láska je cit a zamilovanosť do niekoho tou najintenzívnejšou formou lásky. Lenže milovať – to je niečo podstatne viac, než prežívať nejaké emocionálne stavy. Keby bol podstatou lásky cit, tak by sme nemohli lásku sľubovať, pretože city sú premenlivé a nevypočítateľné.

City predstavujú súčasť človeka, jeho znak. Láska však oproti tomu predstavuje postoj celého človeka. City prežívame aj voči zvieratám, predmetom alebo udalostiam, a to vtedy, keď niečo máme radi alebo sa z niečoho tešíme. Láska je však stálym spôsobom správania a konania, nie chvíľkovou náladou. Mylná predstava, že láska je cit, vyplýva z toho, že každý, kto miluje, prežíva silné citové vzrušenie.

Láska nie je len „to krásne“

Neexistuje láska bez citov. Keď je niekto voči druhej osobe ľahostajný, znamená to, že ju nemiluje. Ale z toho, že city sprevádzajú lásku vždy, nevyplýva, že práve tie sú jej podstatou. Keby bolo možné tvrdiť, že láska je súhrn citov, čiže tým, čo ju v skutočnosti len sprevádza, tak rovnako oprávnené by bolo tvrdenie, že láska je zosilnené pôsobenie hormónov, zvýšený krvný tlak alebo rumenec na tvári. Javy tohto typu sa ukazujú vtedy, keď milujeme, ale nepredstavujú podstatu lásky.

Nie je pravda, že láska je cit a ten, kto miluje, prežíva iba „krásne“ pocity. Namiesto toho je pravda, že city vždy sprevádzajú lásku, ale sú rôzne: od radosti a entuziazmu až po rozhorčenie, hnev, ľútosť a veľké utrpenie. V každom slove aj čine Ježiš vyjadroval lásku, ale pritom prežíval rôzne emotívne stavy a city. Keď milujúci rodičia zistia, že ich syn je narkoman, prežívajú dramatický nepokoj, strach a veľa iných bolestných citov – práve preto, lebo milujú svojho syna. Zámena lásky za cit pôsobí, že city sa prijímajú za kritérium správania. V skutočnosti však city zostávajú – podobne ako pudy – slepé a riadiť sa nimi vedie k životným omylom a drámam, niekedy aj k vraždám zo žiarlivosti alebo k samovraždám.

Vedomý a dobrovoľný postoj

Láska je vedomý a dobrovoľný postoj a city sú len jedným zo spôsobov vyjadrenia tohto postoja. Láska je otázkou slobody a daru, zatiaľ čo city sú otázkou potrieb a spontánnosti.

Láska vedie na vrchol nesebeckosti a slobody, zatiaľ čo väzby spočívajúce na emocionálnych potrebách vedú k závislosti od druhých osôb, k žiarlivosti, agresii a rozčarovaniu. Láska prináša pohodu ducha a pokoj, zatiaľ čo koncentrácia na city vedie k nepokoju a napätiu. Práve preto býva radosť zamilovaného človeka plná nepokoja a zamilovaní sa časom navzájom zraňujú rôznymi formami citového vydierania. Láska vedie k trvalej radosti, zatiaľ čo podliehanie citom ničí medziľudské vzťahy a vedie k trvalému nepokoju.

Dorásť do lásky – a prostredníctvom nej k šťastiu – môže len ten, kto od seba vyžaduje múdrosť na to, aby odlíšil zamilovanosť od lásky a aby sa neriadil citmi, ale práve láskou, zodpovednosťou a zdravým úsudkom. Zamilovanosť – ako každý citový stav – nie je hriech. Môže sa ním však stať vtedy, keď sa prejde od zamilovanosti k sexuálnemu spolužitiu. Dorastať do lásky znamená vyžadovať od seba uvážlivosť vo vzťahoch s osobami druhého pohlavia a vládu nad citmi.

Netolerantný miluje

Presvedčenie, že láska je to isté ako tolerancia, je tiež omyl. Ten, kto toleruje, hovorí: „Rob, čo chceš!“. A ten, kto miluje, hovorí: „Pomôžem ti robiť to, čo ťa povedie k svätosti.“ Tolerancia by bola racionálnym postojom len vtedy, keby človek nebol v stave ubližovať sám sebe a iným ľuďom. Tak to bude až v nebi, ale v tomto živote väčšina ľudských činov nevyjadruje lásku, ale naopak: vedie ku krivdám a utrpeniu. V tých realitách, v ktorých žijeme na Zemi, povedať niekomu: „Rob, čo chceš!“ – je to isté, ako mu povedať: „Tvoj osud ma nezaujíma!“

Ten, kto si pletie lásku s toleranciou, rezignuje z racionálneho myslenia, keď verí, že všetky činy človeka sú rovnako dobré, čo je zjavná nepravda.

Tolerovať ľudské správanie môžeme – avšak v istých hraniciach! – výlučne vo vzťahu k záľubám a chutiam. Nemôžeme sa však odvolávať na toleranciu vo vzťahu k takýmto spôsobom správania a konania, ktoré škodia natoľko, že sú zakázané aj trestným zákonníkom a nie iba mravnými normami. Vyzretý človek podporuje zodpovedne spôsoby správania u všetkých ľudí bez výnimky, ale zároveň odporuje – a to zásadovo, ako nás učí Kristus – tým, ktorými človek ubližuje sám sebe alebo iným ľuďom.

Dorastať do lásky a k šťastiu znamená vyžadovať od seba schopnosť precízne odlíšiť toleranciu od lásky. To predpokladá odvahu byť – v pozitívnom význame! – stále viac „netolerantný“ k tým formám správania a konania blížneho, ktoré sú škodlivé, pretože čím viac milujem, tým viac mi záleží na osude tých, ktorí blúdia.

P. Marek Dziewiecki, Źrodlo 7/2009

Zdroj.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top