Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Chvála tradičnej výchovy: Veľkovýroba hysterických nedospelých ľudí mocenskej mašinérii vyhovuje. Povedať dieťaťu NIE je prejav lásky. Svet zaplavený nedospelými ľuďmi smeruje do chaosu
legenda: Neposlušné deti | autor: Ondřej Höppner

Chvála tradičnej výchovy: Veľkovýroba hysterických nedospelých ľudí mocenskej mašinérii vyhovuje. Povedať dieťaťu NIE je prejav lásky. Svet zaplavený nedospelými ľuďmi smeruje do chaosu

12. 5. 2015

vytlačiť článok

Erika Magdalena Peprná prináša veľmi kontrarevolučnú správu americkej novinárky Joy Pullmannovej, ktorá je šťastná, že „utrpela“ klasickú relatívne prísnu výchovu, vďaka ktorej dostala príležitosť dospieť v plného a spokojného človeka

Tí, ktorí ešte nespustili zo zreteľa základné ľudské hodnoty, chcú pre svoje deti a pre deti vôbec určite len to najlepšie – nielen po materiálnej stránke. Čo by to najlepšie malo byť, o tom sa však dnes dozvedáme len málo. Skôr ako mávnuť rukou nad „divnou generáciou“, ktorá sa narodila s prstami na počítačovej klávesnici, sa nad tým oplatí zamyslieť. Súčasné deti sú totiž možno zvláštne (a čoraz zvláštnejšie), ale v základných „potrebách“ sú, samozrejme, úplne rovnaké, ako za čias našich babičiek. Žiadny spoločenský hit to však nie je. Je to téma, ktorá sa stáva väčšinovo zaujímavá iba v okamihoch, keď nórske (rovnako ako české, len to zatiaľ až tak nevnímame) úrady „legálne“ kradnú deti rodičom.

Poriadok verzus (malí aj veľkí) neporiadnici

Moderná doba velí potomka predovšetkým „rešpektovať“, „rozvíjať jeho individualitu“ a dbať na jeho „práva“. Apoštoli takzvanej permisívnej výchovy však potom súčasne nechápavo krútia hlavou, keď vidia nevychovaných sopliakov, ktorí terorizujú celú školu a z ktorých sa stávajú dospelí s poruchami osobnosti (závislí od všetkých možných návykových látok, predovšetkým tých na predpis), alebo naopak skleníkové kvetinky, ktoré si z detstva odnesú hlavne to, že sa majú báť celého sveta. Všetci sa potom navzájom čudujú: Čo sa to s tými našimi roztomilými detičkami stalo? Veď sme im dali toľko slobody...

Mašinéria výchovného „mainstreamu“ súčasnosti sa snaží rozložiť posledné zvyšky príčetnosti v detských hlavách pomocou „pokrokových“ nástrojov typu sexuálnej výchovy (náborové kampane pre mladých prostitútov), prípadne „práv dieťaťa“ (na všetko vrátane samovraždy). Mašinérii totiž ohromne vyhovuje, keď deti nikdy nedospejú. Vyrastajú okolo nás armády infantilných dospelých jedincov, ako znie odborný termín pre chorobné „uväznenie“ v detstve. Ľudí bez základného usporiadania a poriadku v sebe. A teda ľahko ovládateľných.

To nie je staromilské bedákanie nad našou domácou realitou. Naopak. Výchova k trvalej infantilite je jednou z vymožeností, ktoré k nám po páde železnej opony importoval úžasný, pokrokový a vyspelý Západ. A mnohí si to uvedomujú aj tam – len ich nie je v mainstreamovom hluku počuť. O tom, že si niekto, kto „utrpel“ tradičnú výchovu, vlastne život oveľa viac užije (a to nielen v detstve), vypovedá aj nasledujúci text americkej novinárky a odborníčky na vzdelanie Joy Pullmannovej.

Joy Pullmannová: Len nech si hysterici kričia, že mali zlých rodičov!

Len nech si všetci pokojne oslavujú a podporujú nedospelosť. Som rada, že moji rodičia to nerobili. Internetový server BuzzFeed hľadá húfy mladých ľudí, ktorí mali prísnych, konzervatívnych či takzvaných „fundamentalistických“ rodičov, aby spoločne tárali o tom, aké príšerné bolo vyrastať pod kuratelou dvoch osôb s pevnou rukou. Myslím si, že by najskôr (pozorovaním iných ľudí) asi takí „experti“ nikdy neprišli na jednu zaručenú pravdu: že totiž jediná horšia vec, aká sa človeku môže prihodiť, než mať prísnych rodičov, je nemať prísnych rodičov. Dám vám päť dôvodov, prečo taká „nepríjemná pravda“ vážne platí...

1. Naučiť sa rešpektovať hranice sa vypláca

Keď som bola ešte nedospelá (pokiaľ niečo také môžem dnes povedať...), mala som veľmi dobrú kamarátku Nicki, ktorej rodičia hlásali, kadiaľ chodili, že oni veria na to „dať deťom priestor“. Závidela som Nicki, keď jej rodičia k šestnástym narodeninám kúpili auto. Moji rodičia by mi ho tiež mohli kúpiť, ale donútili ma, aby som si ho kúpila sama a sama si zaplatila aj poistenie.

Okrem iného ju zároveň pokojne nechávali pobehovať po meste, o druhej hodine ráno si objednávať balíčky plávajúce v kečupe z fast food reťazcov a pritom sa bujaro rehotať tomu, že ruší v nočných hodinách unavených robotníkov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. Oni sa však asi nikdy nedozvedeli, že vyvádza takéto veci, bolo to skrátka len vyjadrenie jej úplnej absencie hraníc. To nepochybne prispelo aj k jej mladistvému (neskôr aj dospelému) alkoholizmu, sklonu k drobným krádežiam a neskôr aj k tomu, že spadla do závislosti od drog, z ktorej sa doteraz nespamätala. To všetko sa stalo už takmer pred desiatimi rokmi.

Joy Pullmannová

Joy Pullmannová

Jednou z hlavných úloh rodičov je obmedzovať a usmerňovať svojich prirodzene bujných a barbarských potomkov a postupne tieto vonkajšie kontrolné mechanizmy vypínať s tým, ako si deti v priebehu času vytvárajú svoju vlastnú, vnútornú schopnosť kontroly. Rodič, ktorý nenechá malé dieťa zbesilo pobehovať pod vešiakmi s konfekciou v obchodnom dome, vychová veľké dieťa, ktoré rešpektuje sociálne hranice.

Tým vlastne taký rodič preukazuje spoločnosti dvojakú službu: jednak krátkodobú, keď jeho dieťa nevráža do nakupujúcich ľudí v obchodnom dome a neotravuje ich, a jednak dlhodobú, pretože jeho dieťa nebude počas dospievania obťažovať susedov, ktorí sa pokúšajú uspávať bábätko, tým, že si večer čo večer bude vo svojej izbe hlasno púšťať muziku.

Je to celkom jednoduché: Deti, ktorí sa naučia sebakontrole v ranom veku, zarábajú viac peňazí, lepšie sa učia a zvyknú mať uspokojivejšie manželstvo.

2. Vždy je niečo za niečo

Nicki mohla pozerať akékoľvek relácie v televízii a počúvať hudbu, akú chcela. Nám musela stačiť klasická a súčasná kresťanská hudba (tú druhú dodnes neznášam pre jej úbohý obsah a mizernú hudobnú kvalitu). Pre nás ako stredoškolákov to bol obrovský akt vzbury, keď môj brat pri vychádzke naladil na autorádiu „najnovšie hity“. Z veľkej časti to vysvetľuje moju blahodarnú neznalosť popkultúry.

Napriek tomu sa osobne domnievam, že je oveľa výhodnejšie nepoznať Snoopa Doga (alebo ktorúkoľvek z podobných celebrít – sú napokon ľahko zameniteľné) a radšej využiť voľný čas na to, že sa naučím hrať na piano klasiku podľa sluchu na celkom slušnej úrovni.

Pre väčšinu ľudí je pomer výhodnosti obrátený. Alebo si azda niekto vážne myslí, že človek, ktorý toho vie oveľa viac o Snoopovi Dogovi ako o Beethovenovi, má ten správny bohatý život, aký by sme si všetci priali pre svoje deti? Naozaj sa niekto domnieva, že jeho dieťa bude mať bohatší život, keď bude tráviť čas pozeraním porna alebo hraním akčných počítačových hier, kým mu z toho div nebudú krvácať bielka?

Považujem dnes svoje relatívne prísne vychovanie za skvelé napríklad aj v tom smere, že som sa nemusela nechať okukávať od pubertálnych nevychovancov na opileckých večierkoch a že som potom nemusela po večierku zvracať, kým by sa mi neobracali vnútornosti naruby – jednoducho preto, že som na také večierky nechodila.

Na strednej škole som sa týmto úžasným spoločenským udalostiam nevyhýbala preto, že by mi to rodičia zakazovali. Nemala som stanovenú „večierku“, pretože rodičia mi dôverovali. A ja som z rovnakých dôvodov ich dôveru nezneužívala. Keď som vedela, že sa vrátim domov až po polnoci, povedala som to mamke, mamka nechala domové dvere odomknuté a išla pokojne spať. Naša dohoda ma chránila pred nebezpečenstvom a mojich rodičov pred stresom, pričom mi dopriala slobodu, po akej túžia všetci mladí ľudia.

Na vysokej škole som si večierky celkom užívala, keď som bola príliš unavená na to, aby som sa mohla učiť. Lenže ja som chodievala na večierky do takých internátov mimo kampus, odkiaľ mladí muži odprevadili dámu domov, aby bola v bezpečí, keď jej predtým ponúkli pohárik alebo dva toho najlepšieho, čo doma majú, pretože im záležalo na tom, aby jej s nimi bolo dobre, a netúžili použiť jej telo len ako toaletný papier. Je to skutočná tragédia, že viac mladých slečien a dám nemalo príležitosť užiť si ako ja. Všetci vieme, že v súčasnosti je oveľa pravdepodobnejšie, že návšteva večierka skončí skôr znásilnením než pestovaním vkusu, pokiaľ ide o intelektuálnu zdatnosť, mužov a alkohol.

3. Povedať „nie“ znamená „mám ťa rád“

Rodičia, ktorí sa svojim deťom „nepletú do života“, im vlastne inou rečou vyjadrujú svoj nezáujem. Nemajú toľko záujmu o svoje deti, aby vstúpili do ich života a naučili ich žiť. Tak to určite cítila aj Nicki. Správala sa ako povaľačka a vagabund, sčasti preto, že jej rodičia s ňou ako s povaľačkou zaobchádzali – a nešlo pritom o priame fyzické zneužívanie alebo zanedbávanie, lebo žila vo vrelom a usporiadanom stredostavovskom domove –, pretože zanedbávali jej hranice. Uspokojovali jej fyzické potreby, ale zanedbávali potreby duchovné.

Ako som už poznamenala, deti sa rodia ako barbari. Veď uvidíte, keď nejaké sami budete mať. Zistíte to za 24 hodín. Nevedia ani poriadne jesť. Musíte ich to naučiť. Niekedy to učenie znamená, že aj bábätku musíte povedať „nie“. Nie, nemôžeš mamku hrýzť, pretože ju to bolí a to pre teba znamená, že nebude mlieko. Nie, nemôžeš budiť mamku osemkrát za noc len preto, že sa s ňou chceš mojkať, pretože to z nej potom ráno urobí zúrivú fúriu, čo je aj pre teba zlé.

V skutočnosti sa dieťaťu, ktoré žije v inak spokojnej rodine, nemôže stať nič horšie, než že bude mať rodičov, ktorí mu odmietajú povedať „nie“, pretože sa chcú zbaviť zodpovednosti za jeho charakter. Deti, ktoré sa nevedia ovládať, majú zlý život a znepríjemňujú život všetkým okolo. Deti, ktoré rešpektujú pravidlá, sú spokojnejšie, pretože nemusia žiť v emočnom chaose.

4. Prísni rodičia mi nedali do života sklon k závislostiam

Moji rodičia stíhali pojedanie sladkostí asi ako kanadská jazdná polícia. Cukríky sa u nás jedli len cez prázdniny a u babičky. Aj pozeranie televízie prísne regulovali. Mali sme veľmi veľké šťastie, keď sa nám podarilo vidieť dva filmy pre deti za týždeň. Čas na počítači prísne limitovali – teda keď sme počítač konečne dostali.

Výsledok? Keď sa mi nejakým zázrakom podarí ušetriť polhodinku času, ktorý si môžem užiť po svojom, nesiahnem po svojej čítačke, ale venujem sa niečomu produktívnejšiemu, čo ma napĺňa zmyslom, a som vďačná svojim rodičom, že nastavili moje naprogramovanie na skutočný život, nie na ten virtuálny. Keď si vychutnám malý kúsok torty, úplne mi to stačí a ďakujem svojim rodičom za to, že nastavili moje chuťové bunky na väčší rozsah než len na kukuričný sirup.

Nikdy som nemala sklon či návyk hltať sladkosti a unikať životu prostredníctvom obrazovky, práve vďaka svojim rodičom. Preto môžem mať koníčky ako záhradkárčenie, háčkovanie a čítanie a mám pružné a zdravé telo. Pripadám si ako zdravá bytosť, schopná fungovať vo viacerých rozmeroch. Čo môže byť lepšie!

5. Život ma viac baví

Keď pozeráte jeden film týždenne a potom u babičky zažijete orgie v podobe sobotňajších ranných kreslených seriálov, je to bomba. Je to ako pôst pred Veľkou nocou. Odoprieť si cukor na štyridsať dní znamená, že veľkonočné pečivo a koláčiky budú oveľa lahodnejšie. A tiež sa na nich môžete tešiť. Dobré veci sú ešte lepšie, keď sa na nich tešíte. Rovnako ako pornografia ničí schopnosť človeka radovať sa zo sexu alebo dokonca cítiť sexuálnu odozvu, pchať do seba dobroty vo veľkom prináša čoraz nižšie emočné zisky.

Stručne povedané, moje vychovanie znamenalo, že som nikdy neprišla o nič, čo by za to stálo. Moji prísni rodičia mi totiž umožnili rozkvitať zvoľna, bez pocitu, že som bola odtrhnutá ako púčik. Každé dieťa si zaslúži mať rodičov, ktorí ho milujú natoľko, aby mu dokázali povedať „nie“.

Takí rodičia potom majú plné právo zasmiať sa schuti tomu, keď dieťa podľa očakávania dostane po zákaze mierny hysterický záchvat a namyslene vykrikuje v štýle buzzfeeďákov: „Ty mi nikdy nič nedovolíš! Ty ma nemáš rád!“

Zdroj.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top