Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Významný vatikanista: Zničujúci populizmus pápeža Františka. Bohatí a utopení. Nielen Európe hrozí kolaps. Africkí biskupi: „Ožobračujete Afriku. Zostaňte doma!“ Bergogliova krajina zázrakov
legenda: Pápež František na surfe | autor: Ondřej Höppner

Významný vatikanista: Zničujúci populizmus pápeža Františka. Bohatí a utopení. Nielen Európe hrozí kolaps. Africkí biskupi: „Ožobračujete Afriku. Zostaňte doma!“ Bergogliova krajina zázrakov

13. 9. 2015

vytlačiť článok

Michal Semín prináša zamyslenie Antonia Socciho, ktorý vysvetľuje, prečo sú pápežove vyjadrenia o imigrácii skazonosné a prečo sú v rozpore s náukou katolíckej cirkvi aj s potrebami samotných Afričanov

Výzva pápeža Františka, aby každá farnosť v Európe ubytovala aspoň jednu prisťahovaleckú rodinu, vyvolala dojem, že jediný spôsob, ako v praxi aplikovať evanjelický príbeh o milosrdnom Samaritánovi, je otvoriť všetkým, ktorí chcú žiť v Európe, brány dokorán. Aj keď o tom naše médiá nepíšu, aj v kresťanských kruhoch sa šíri presvedčenie, že prisťahovalecká vlna ostatných týždňov nemá so skutočnou migráciou, spojenou s vojnami, prírodnými katastrofami alebo neprekonateľnou biedou, nič spoločné.

Príkladom je aj článok riaditeľa českého vysielania Rádio Vatikán Milana Glasera SJ. Podobné hlasy však deň čo deň pribúdajú. „To nie sú žiadni utečenci, toto je invázia. Prekročia ilegálne hranice do našej krajiny a kričia, že Alah je veľký. Raz nám budú chcieť vládnuť.“

To nie sú slová Marine Le Penovej, ale maďarského biskupa Lászla Kissa-Riga z hraničného mesta Szeged. Tento šesťdesiatročný biskup plne podporuje kroky maďarského premiéra Orbána a dodáva: „Pápež našu situáciu nepozná. Moslimskí utečenci predstavujú hrozbu. Nezaslúžia si pomoc, veď peniaze majú. Navyše za sebou zanechávajú neporiadok a správajú sa arogantne.“ Jeho postoj vyvolal v „progresívne“ zmýšľajúcich cirkevných kruhoch také pozdvihnutie, že situáciu musel žehliť samotný maďarský prímas kardinál Erdö. Otázka je, či výrokom „Výzvu pápeža Františka sme všetci prijali s radosťou aj ochotou“ je ešte schopný niekedy niekoho presvedčiť o úprimnosti svojich slov.

Aj v talianskych médiách sa čím ďalej, tým častejšie objavujú články, ktoré tento „merkelovský“ krok pápeža Františka kritizujú. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby nešlo o texty autorov, o ktorých katolíckej viere a láske k cirkvi či úcte voči autorite pápeža nemôže byť ani pochýb. Patrí medzi nich aj jeden z najznámejších „vatikanistov“ Antonio Socci (známy aj v Čechách svojou knihou o záhadných okolnostiach tretieho fatimského tajomstva), autor článku v denníku Libero „Zničujúci populizmus pápeža Františka v otázke imigrácie kontrastuje s múdrosťou katolíckej cirkvi“.

Antonio Socci: Rečnenie hladných nenasýti

Katolícka cirkev a „bergogliovci“ sa v mnohých veciach nezhodnú. A to ani v otázke imigrácie.

Pápež tvrdí, že existujú početné skupiny ľudí, ktoré majú z dôvodu hladu absolútne a ničím neobmedzené právo emigrovať do krajín, ktoré obývame. Ak je však súčasný príliv utečencov skutočne spôsobený hladomorom, mal by sa problém nedostatku potravín riešiť v ich vlastnej krajine. Nie tým, že ľudia opustia svoje domovy, v ktorých majú svoje korene, a vydajú sa na milosť a nemilosť pašerákom a obchodníkom so smrťou.

Cirkev o migračných otázkach vždy zmýšľala inak, než zmýšľa Bergoglio. Tak napríklad Ján Pavol II. vyhlásil: „Primárne právo každého človeka je, aby žil vo vlastnej krajine. Toto právo sa však môže uplatniť len vtedy, ak sa faktory, ktoré imigráciu podmieňujú, neustále sledujú.“

A Benedikt XVI. zopakoval: „V súčasnom sociálno-politickom kontexte... musí mať právo neimigrovať prednosť pred právom imigrovať – je teda žiadúce, aby bolo zachované právo zotrvať vo vlastnej krajine.“

Totožné sú vyjadrenia predstaviteľov cirkvi v Afrike, ktorí v súlade s trvalo platným učiteľským úradom cirkvi až do Wojtylu a Ratzingera hovoria o „povinnosti neimigrovať“.

„Zostaňte doma.“

Pred niekoľkými dňami vydali africkí biskupi výzvu vlastnej mládeži: „Nenechajte sa oklamať ilúziou, ktorá vás vedie k tomu, aby ste opustili vlastnú krajinu a vydali sa za preludom zamestnania v Európe či Amerike.“ Prečítal ju biskup Nicolas Djomo, predseda Biskupskej konferencie Konga, vo svojej inauguračnej reči na Panafrickom stretnutí katolíckych kresťanov. Fórum otvoril tým, že vyzval mladých Afričanov, aby: „...sa varovali pred novými formami, ktoré vedú k deštrukcii kultúry života a morálnych a duchovných hodnôt. Iba nihilisticky založený globalizmus môže na ľudí a národy hľadieť ako na nejaké obchodovateľné predmety, ktoré môže vyrvať z koreňov a presadiť do novej pôdy.“

Potom Djomo apeloval na mladých Afričanov, aby nehľadali iluzórne skratky na ceste k prosperite tým, že utečú z vlastnej krajiny: „Využite svoje nadanie a ďalšie zdroje, ktoré máte k dispozícii, aby ste obnovili a pretvorili náš kontinent a podporili spravodlivosť, mier a trvalé zmierenie medzi národmi a ľuďmi v Afrike. Vy ste náš poklad. Cirkev na vás spolieha, váš svetadiel vás potrebuje.“

Bergogliova krajina zázrakov

Takéto slová v Bergogliových intervenciách vo veci migrantov chýbajú. Ešte ani raz nepovedal, že migrácia zároveň znamená ekonomické aj sociálne zbedačenie samotných afrických národov. Doteraz navyše africkú mládež nevyzval, aby sa angažovala v rozvoji vlastných krajín. Zatiaľ robí presný opak.

Európu opisuje ako krajinu hojnosti, opulentnú a nasýtenú rozprávkovú krajinu zázrakov, v ktorej je dosť prosperity pre všetkých. Na druhej strane vysvetľuje, akí sú Európania sebeckí, keď toto všetko odopierajú miliónom hladných Afričanov (vraj sme morálne zodpovední aj za tých, ktorí po ceste na mori stroskotajú – aj keď v skutočnosti sme vždy stroskotaných zachraňovali).

Okrem ilúzie „krajiny dostatku“ ťahá mladých Afričanov preč z vlastnej krajiny aj neistota ohľadom budúcnosti africkej spoločnosti.

Toto skazonosné posolstvo predniesol prvýkrát počas svojej návštevy Lampedusy v októbri 2013. Znelo vtedy ako rozkaz na strhnutie všetkých bariér na hraniciach Talianska aj Európy (nie však Vatikánu) a ako implicitné pozvanie pre státisíce Afričanov, ktorí by o opustení vlastnej krajiny v danej chvíli možno ešte ani neuvažovali.

Bohatí a utopení

Nešlo pritom o nič iné ako o jeden z výstrelkov ľavicovej „imigracionistickej“ ideológie, ktorá má na Západe ešte stále dominantné postavenie. Nájdu sa však aj takí, ktorí zastávajú názor, že práve táto falošná „ľudomilnosť“, pre Európsku úniu taká typická (Taliansko dostala do problému, len aby ho v ňom vzápätí nechala), tie masy imigrantov pritiahla. Tí navyše často prichádzajú z krajín, v ktorých vládne chaos v dôsledku vojny rozpútanej Európou a Amerikou.

Jediné, čo sa podobným prístupom dosiahlo, je, že mafiáni a teroristi bohatnú na obchode s ľuďmi a množstvo nešťastníkov sa na mori utopí. A že narastá riziko destabilizácie európskych spoločností.

Nie je to o hlade

Múdrosť afrických biskupov stojí v priamom kontraste proti kolosálnemu ideologickému podvodu spáchanému abstraktným „humanitarizmom“. Dôvody, ktoré biskupi uvádzajú, navyše potvrdzuje aj Anna Bono, uznávaná odborníčka na africké štúdie.

Podľa jej slov totiž neemigrujú vyhladované masy, ale vzdelaná mládež: „Motiváciou zvyčajne nie je ohrozenie života či extrémna chudoba. Imigranti z Afriky neumierali v domovskej krajine od hladu ani nežili v tieni bombardovania či teroru krutej diktatúry. Pravdou je, že máloktorý z nich by mal v cieľovej krajine dostať status utečenca.“ Medzi takzvanými utečencami navyše „podstatne prevládajú mladí, vzdelaní muži z mestských aglomerácií, v ktorých by mohli žiť rovnako dobre ako ich vrstovníci, ktorí zostali doma“. Títo prisťahovalci však kráčajú za iluzórnym snom ľahko dostupného blahobytu.

Skutočná strata solidarity

Nielenže týmto konaním sami seba odsudzujú na chudobu a ožobračujú vlastné krajiny odlivom finančných aj ľudských zdrojov, nielenže riskujú násilie na vlastnej osobe či svoju smrť, ale navyše ešte nechávajú bohatnúť z ich nešťastia profitujúce zločinecké mafie.

Okrem ilúzie „krajiny dostatku“ ťahá mladých Afričanov preč z vlastnej krajiny aj neistota ohľadom budúcnosti africkej spoločnosti. Tá bola donedávna „postavená na komunitne orientovanom prístupe“, ktorý garantoval určitú mieru medzigeneračnej solidarity. Lenže dnes, po mizerne uskutočnenej „modernizácii“ spoločnosti, sú mladí ľudia ponechaní napospas vlastnému osudu.

Preto sa africká cirkev v súčasnosti snaží vybudovať nové putá solidarity, ktoré by pomohli rozvoju kontinentu, pričom „mládež predstavuje najdôležitejšiu časť africkej populácie, na ktorú sa cirkev spolieha“. A masová imigrácia jej v tomto skutočne humánnom poslaní bráni.

Čo hovorí katechizmus?

Cirkev síce bráni právo človeka sa zo svojej vlasti vysťahovať, ale aj napriek tomu túto prax nepodporuje. Chápe totiž, že cena migrácie je vysoká a že ten, kto ju v konečnom dôsledku musí zaplatiť, je samotný utečenec.

Pri svojich cestách do Strednej a Južnej Ameriky Benedikt XVI. na vlastné oči videl, ako migrácia prispieva k rozpadu rodín, a uviedol, že ide o: „...nebezpečenstvo pre sociálne, morálne a ľudské pradivo, z ktorého sú všetky tunajšie spoločnosti utkané... Skutočným riešením problému je vytvorenie stavu, v ktorom nebude emigrácia potrebná, pretože v krajine pôvodu bude dostatočná zamestnanosť a dostatočná sociálna sieť na to, aby sa už nikto nikam sťahovať nemusel.“

A čo sa týka imigrácie, katechizmus katolíckej cirkvi hovorí, že prosperujúce národy „majú podľa možností prijímať cudzincov“, ale iba „do tej miery, do akej sú toho schopné“... Politické orgány s ohľadom na všeobecné blaho, za ktoré sú zodpovedné, môžu podriadiť prisťahovalecké právo rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností utečencov voči krajine, ktorá ich prijíma. Prisťahovalec má s vďačnosťou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho hostí, dodržiavať jej zákony a prispievať na jej náklady (2241).

Výroky pápeža Bergoglia teda v katechizme oporu nemajú. Opak platí pre pamätný príhovor kardinála Biffiho, ktorý predniesol v roku 2000 v Nadácii pre migrantov. V ňom kardinál pripomenul obrovský problém integrácie migrantov, spôsobený predovšetkým ich islamským vyznaním: „Keď pominieme základný princíp pohostinnosti, potom nemôžeme vychádzať z názoru – pokiaľ chcete zachovať štát ako skutočne ,sekulárny‘ –, že vláda nemá právo regulovať príliv cudzincov. Štát nie je povinný otvoriť svoje hranice komukoľvek.“


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top