Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Podivný pápež menom František: Prečo ho tak milujú, obdivujú a popularizujú práve ateistické médiá? Podarí sa jeho „revolučným súdruhom“ zviesť veriacich na scestie? Nádej v Kristovi: Pekelné brány Cirkev nepremôžu
legenda: Pápež František s červeným nosom | autor: Ondřej Höppner

Podivný pápež menom František: Prečo ho tak milujú, obdivujú a popularizujú práve ateistické médiá? Podarí sa jeho „revolučným súdruhom“ zviesť veriacich na scestie? Nádej v Kristovi: Pekelné brány Cirkev nepremôžu

3. 1. 2016

vytlačiť článok

Ivan Poledník konštatuje niekoľko hrozivých charakteristík doterajšieho Františkovho pontifikátu a dochádza k záveru, že nie náhodou čelíme jednému z najhorších ohrození katolíckej cirkvi v jej dejinách uprostred hlbokej krízy západnej civilizácie

Začiatok občianskeho roka 2016 je – ako každoročne – podľa katolíckej tradície plný významných sviatkov. Prvého januára sme oslávili sviatok Obrezania Pána, tretieho januára je sviatok Najsvätejšieho mena Ježišovho, šiesteho januára oslavujeme Zjavenia Pána, čiže sviatok Troch kráľov.

Práve v týchto dňoch prežívame akýsi osobný „reštart“. Vrháme sa do nového roka, do všetkých povinností, plní mnohých očakávaní, ale aj obáv. Máme vízie, ktoré by sme chceli počas roka naplniť a za dvanásť mesiacov, ktoré utečú ako voda, sa mohli obzrieť za tým najvýznamnejším, čo tento rok priniesol. A tak stále dookola.

Ešte viac tŕnistou, ako je naša cesta občianska, rodinná či profesijná, je cesta duchovná. Narážame tu nielen na svoje slabosti, ale čoraz častejšie aj na vonkajšie okolnosti, ktoré majú snahu erodovať našu duchovnú integritu. Máme sklony prepadať strachu a beznádeji, racionalizovať si najrôznejšie prehrešky, zapáčiť sa svetu, podľahnúť vlastnej pohodlnosti a mnohokrát svoju duchovnú cestu úplne opustiť.

Súčasná kríza Cirkvi nebude trvať večne. Pekelné brány ju nepremôžu. Pokusy o jej likvidáciu však môžu priniesť ešte veľa dramatických momentov.

Týmto sklonom sme mohli vždy vzdorovať predovšetkým vďaka tomu, že sme tu mali autoritu, ktorá nám dvetisíc rokov prinášala a garantovala správny výklad Božieho slova, všetkých princípov a zákonitostí potrebných na ceste k najvyššiemu cieľu. Tento rok s najväčšou pravdepodobnosťou budeme už tretí rok svedkami nebývalo strmého pádu tejto autority. Naša duchovná cesta preto bude opäť o niečo ťažšia.

Epocha rozkladu

Pol storočia od II. vatikánskeho koncilu, ktorý sa ukázal byť najväčšou pohromou v moderných dejinách Cirkvi, obýva Petrov stolec osobnosť, ktorá si akoby predsavzala túto skazu dokonať. Uvedomuje si to čím ďalej, tým viac katolíkov (vrátane mnohých biskupov a kardinálov). Dokonca aj tých, ktorí ešte donedávna takzvané otváranie sa svetu v Cirkvi obhajovali a podporovali, čím objektívne napomáhali navodiť situáciu, v ktorej mohlo k zvoleniu súčasného pápeža vôbec dôjsť.

Ježiš Kristus sľúbil apoštolovi Petrovi, neskôr prvému pápežovi v dejinách, že pekelné brány Cirkev nepremôžu. Aj keď máme túto istotu, neznamená to, že nemôže dôjsť k odpadnutiu jednotlivcov aj celých národov od viery či zostávajúcich kresťanstvom reprezentovaných hodnôt. V minulosti k podobným situáciám z Božieho dopustenia niekoľkokrát došlo, a to s prispením práve takých revolucionárov, akým je dnes František a jeho niekoľko predchodcov.

Vo chvíli, keď je stret civilizácií stále nevyhnutnejší, je pápež podkladajúci sa hodnotovo upadajúcemu svetu a usilovne podkopávajúci hodnotové piliere dvetisícročného boja o spásu duší, ťažkou skúškou pre celé kresťanstvo. Bez toho, aby si to tento svet plne uvedomoval. Vytriezvenie a opica žiaľ prichádzajú vždy až po alkoholickom opojení.

Ľudový pápež?

Niet pochýb, že profánna popularita v prípade duchovnej autority bola, je a bude vždy varovným signálom. Jej veľkoleposť je vždy úmerná miere odpadnutia od tradície, autentického učenia a pevných zásad. V ostatnom čase bol tento princíp dobre rozpoznateľný na príklade tzv. mediálnych kňazov. Miláčik médií František túto popularitu ešte tromfol, a čo viac – v globálnom rozmere. Médiá sú prevažne ateistické, takže vítajú a podporujú všetko, čo môže Cirkvi uškodiť. Niet preto divu, že aj naši „mediálni“, v skutočnosti čiastočne či úplne odpadnutí kňazi, dnes začínajú ignorovať miestne cirkevné autority (ktorých „erózia“ je predsa len pomalšia) a odvolávajú sa priamo na pápeža Františka – a napodobňujú ho.

V situácii, keď musíme viac ako inokedy hlásať nemenné učenie o Božom slove, František, miláčik ateistických médií, dáva spontánne rozhovory novinárom, v ktorých zámerne mnohoznačným a plytkým spôsobom prezentuje svoje vlastné predstavy o Cirkvi, Biblii a kresťanstve.

Urážky a bagatelizácia

Tieto predstavy sú dosť presne vykreslené v jeho osobnom manifeste – Evangelii Gaudium. Dokument obsahuje množstvo šokujúcich výrokov, medzi ktorými je aj Františkov „sen, že zmení všetko, aby cirkevné zvyky, obrady, spôsoby, kalendár, jazyk a štruktúra boli vhodne zamerané na dnešnú evanjelizáciu a nie na zachovanie samotnej Cirkvi“.

František bagatelizuje apoštolské a cirkevné tradície a ponižuje veriacich, ktorí ich bránia a zachovávajú. Zosmiešňuje a uráža obrancov tradície, označuje ich za fundamentalistov, pelagiánov, triumfalistov, gnostikov, nostalgikov, povrchných kresťanov, tlupu vyvolených, nafúkancov, moralistických puntičkárov, uniformistov, pyšných a spupných, intelektuálnych aristokratov, kresťanských netopierov a podobne. O Cirkvi, ktorá vybudovala a pretransformovala celé civilizácie, živila bezpočet svätcov, rehoľných rádov, kňazských povolaní a charitatívnych inštitúcií hovorí ako o súbore štruktúr, pravidiel a návykov, ktoré ľudí okrádajú o duchovnú potravu.

Pápež nepochopiteľným spôsobom ponižuje zbožného miništranta

O otvorených nepriateľoch viery alebo sexuálnych deviantoch, ktorí sa, mimochodom, práve vplyvom tej svetom toľko požadovanej liberalizácie po II. vatikánskom koncile infiltrovali do katolíckej hierarchie, nepovie ani krivé slovo. Legitimizuje sexuálnych deviantov a ich propagátorov povyšuje do funkcií v svojom bezprostrednom okolí. Rehabilituje tzv. teológov oslobodenia a prelátov, ktorí kryli sexuálne zločiny kňazov.

V dejinách pápežstva je absolútne bezprecedentné Františkovo pohŕdanie obrancami doktríny a liturgickej správnosti. V súvislosti s integrálnymi katolíkmi hovorí o „katolicizme minulosti“. Haní „údajnú nezávadnosť a náuky a disciplíny“ ako „narcistické autoritatívne elitárstvo“.

Útoky a perzekúcie

Okrem slovných útokov František zavelil otvorenú perzekúciu rehoľných rádov, ktoré sa usilovali o obnovu zbožnosti a liturgickej tradície uprostred súčasnej duchovnej dekadencie a úpadku. Naopak rehabilitoval Konferenciu ženských rehoľníčok podporujúcich potraty, eutanáziu a homosexuálne „manželstvo“.

Predsedal a riadil „Synodu o rodine“, ktorá frontálne zaútočila na katolícke učenie o rodine, manželstve a sexualite. Toto absolútne škandalózne úsilie pápeža Františka a jeho vzorov aj nohsledov nevedie k ničomu menšiemu ako k likvidácii dvetisícročnej sviatostnej disciplíny založenej na slovách Ježiša Krista (Lk 14:18). Príprava aj celý priebeh synody boli navyše veľmi podlým spôsobom manipulované.

Hovorí o tom, že Cirkev je „posadnutá“ potratmi, homosexuálnymi manželstvami a antikoncepciou, pričom tieto smrteľné zlá ohrozujú samotné prežitie našej civilizácie uprostred toho, čo Ján Pavol II. nazval „kultúrou smrti“ a „tichou apostáziou“. Neustále sa vyjadruje k rôznym politickým problémom, nepovie však ani slovo, keď katolícke Írsko legalizuje „homosexuálne manželstvo“ alebo keď Najvyšší súd v USA zavedie túto záležitosť vo všetkých 50 štátoch.

Protestanti a planktón

Vo chvíli, keď sa západný svet rúti do priepasti a moslimovia masakrujú kresťanov na Blízkom východe, v Afrike a dokonca už aj v Európe, sa František radšej venuje povere o klimatických zmenách spôsobených človekom. Nebezpečenstvu, ktoré údajne hrozí planktónu, prisudzuje väčšiu závažnosť ako potratovému priemyslu a antikoncepcii. Celý nekresťanský svet za to „revolucionára Františka“, pochopiteľne, oslavuje.

Sústavne odmieta zásadné rozdiely medzi katolíkmi a protestantmi, dopúšťa sa v tejto súvislosti mnohých nepravdivých výrokov a popiera učenie všetkých svojich predchodcov. Šliape tým aj po pamiatke všetkých misionárov, apologétov a mučeníkov viery. Definovanú dogmu a ontologickú realitu transsubstanciácie nazýva „vysvetlením a interpretáciou“. Sám si pred oltárom či pri liturgii nekľakne (údajne zo zdravotných dôvodov), u protestantov mu to však problém nerobí, tam je zrejme zdravý.

Otázky bez odpovede

Aj napriek úcte a rešpektu, ktoré si úrad pápeža žiada, sú stále hlasnejšie špekulácie o Františkovom katastrofálne nedostatočnom vzdelaní a mizernej formácii, o jeho skutočných motívoch či dokonca o jeho poslušnosti úplne iným autoritám, ako je tá najvyššia, Božská. Zoči-voči jeho výrokom typu „samotná Cirkev je v pokušení držať tvrdú líniu, v pokušení zdôrazňovať morálne zákony, ktorými však veľa ľudí vylučuje“ (teda nabádanie na ignoranciu morálky skrze falošné milosrdenstvo) sa podobným otázkam nedá vyhnúť.

Čo si máme myslieť o pápežovi, ktorý tvrdí, že Cirkev, ktorú založil Kristus, aby neomylne vyučovala vieru a mravy, „upadla do pokušenia“ držať v oblasti morálky akúsi „tvrdú líniu“?

Medzi jeho najšialenejšie výplody sa radí postsynodálna apoštolská exhortácia, ktorá by na základe úsudku jednotlivých biskupov či biskupských konferencií umožnila povoliť verejným cudzoložníkom prístup k svätej eucharistii. To by neznamenalo nič iné ako hromadnú svätokrádež, praktické zničenie jednoty Cirkvi a faktické zrušenie doktríny o smrteľnom hriechu a požiadavke stavu milosti pre sviatostný život. Teda koniec morálnej náuky Cirkvi a tiež koniec jej nároku na neomylné Magistérium. To by bola v dejinách Cirkvi takmer apokalyptická udalosť.

Do nového roka bez kompasu?

V marci uplynú tri roky od chvíle, kedy na Petrov stolec zasadol František. Pápež, ktorý svoj pontifikát zasvätil programu doktrinálnej a disciplinárnej ľahostajnosti a hanobenia obrancov hodnôt, ktoré našu civilizáciu proti podobným hrozbám, ktorým dnes čelíme, v minulosti pomohli ubrániť. Bičovaní búrkou Františkových kontroverzií stále viac a viac veriacich cíti, že loď Cirkvi stráca svoj neomylný kompas.

O to usilovnejšie sa musíme snažiť tento kompas nájsť vo vnútri nás samých a v duchovne ešte stále konzistentných spoločenstvách. Prostredníctvom modlitby, štúdia a predovšetkým pevnej vôle, ale bez pýchy a presvedčenia o vlastnej neomylnosti.

Súčasná kríza Cirkvi nebude trvať večne. Pekelné brány ju nepremôžu. Pokusy o jej likvidáciu však môžu priniesť ešte veľa dramatických momentov. Napokon už budúci rok nás čaká sté výročie zjavenia Panny Márie vo Fatime. Tak buďme pripravení. Máme na to celý tento „predposledný“ rok.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top