Každý má vlastnú voľbu: Pohodlne plávať do otroctva alebo vstúpiť do PROTIPRÚDU
Popolcová streda: Stíšenie uprostred rozbúreného sveta. Nepoznáme deň ani hodinu svojho odchodu. Pôstne tradície u nás. Ako zomrel kráľ Ladislav? Svedectvo obrátenej prostitútky
legenda: Každý nesie svoj kríž | autor: Ondřej Höppner

Popolcová streda: Stíšenie uprostred rozbúreného sveta. Nepoznáme deň ani hodinu svojho odchodu. Pôstne tradície u nás. Ako zomrel kráľ Ladislav? Svedectvo obrátenej prostitútky

10. 2. 2016

vytlačiť článok

Ivan Poledník sa zamýšľa nad pozabudnutou podstatou Popolcovej stredy, ktorá nielenže pripomína nevyhnutnosť smrti, ale súčasne naznačuje zmysel pôstu a pokánia, ktoré mieria k úchvatnej možnosti, ktorú má každý z nás

Popolcovou stredou vstupujú kresťania do štyridsaťdňového pôstneho obdobia, ktoré je prípravou na oslavu Veľkej noci. Na Popolcovú stredu sa žehná popol a veriacim ním kňaz robí na čele znamenie kríža. Popol symbolizuje obrátenie. Má nám pripomínať, že sme prach a na prach sa obrátime. Ale nielen to.

Mimochodom, popol sa pôvodne používal aj ako čistiaci prostriedok. Toto znamenie nás teda nabáda, aby sme vstúpili do pôstneho obdobia vedome a prežívali ho ako čas vnútorného očisťovania. Potrebujeme dôkladne prečistiť všetko, čo sa za celý rok dostalo do nášho srdca a poškvrnilo ho.

Jedným z hlavných motívov nášho rozjímania v tomto období prípravy na najradostnejšie sviatky je – pre neveriaceho asi paradoxne – smrť. V určitom zmysle ide o obdobu Dušičiek. Prečo?

Nepoznáme deň ani hodinu

Smrť na nás číha ako kostlivec v pozadí plesových zábav, rovnako ako číhala za stromom na našich prarodičov Adama a Evu. Keby si na ňu vo svojom osudovom pokušení spomenuli, nedopadlo by to s nimi (a ani s nami) takýmto spôsobom. Rovnako my – keby sme sa v tejto sezóne zábavy naladili na vážnejšie myšlienky, uvedomili by sme si, že večný život a osud našej duše nie je žiadna sranda.

Kajúcnosť, otvorenosť voči Bohu a jeho milosti vedie k postaveniu života na pevné základy zdravého rozumu osvieteného milosťou viery. V tom spočíva obnova stvorenia.

V plesovej sále či v krčme však nevisí obraz kostlivca, ako to zvyklo byť v starom Egypte pri hostinách – a tak sa málokedy ponoríme do vážneho rozjímania. Pritom na nás v každej chvíli smrť volá: „Pamätaj, človeče, že prach si a na prach sa obrátiš!“ Popol, znamenie ktorého môžeme na Popolcovú stredu prijať na čelo, symbolizuje práve túto nevyhnutnú pravdu – za svetskými pôžitkami nie je nič viac ako popol. Tušíme to všetci, veriaci aj neveriaci. Popolcová streda to však predovšetkým veriacim každý rok pripomína – vo chvíli, keď je to vlastne najmenej vhodné. Zábavy sú v plnom prúde, príroda sa prebúdza a my aby sme rozjímali presne o opaku? No, samozrejme, práve preto...

Možno nám tak trochu zhorknú všetky pôžitky, ktoré sme si dopriali počas celého obdobia od Vianoc. Tým sa však najlepšie pripravujeme na štyridsaťdňové pôstne obdobie, ktoré potrvá až do Veľkej noci. Pripomienka smrti nás totiž v skutočnosti posilní, kedykoľvek cítime pokušenie. Písmo hovorí (Sir 7, 40): „Pamätaj na posledné veci svoje a nikdy nezhrešíš!“ A memento má aj svoje viac ako len symbolické udalosti.

Cholera v Paríži

V Paríži sa desiatky rokov tradoval príbeh z roku 1832. Vtedy na veľký maškarný bál plný neviazanej zábavy dorazila správa, že z Anglicka sa šíri cholera.

Hostia si z toho nič nerobili. O polnoci sa v sále objavila čierna maskovaná postava. Gurážny mladík jej chcel strhnúť masku, načo vykríkla: „Som cholera a prichádzam z Londýna, aby som vás všetkých zabila!“ Mladík omdlel, ostatných sa zmocnila panika, niektorí boli ťažko zranení či ušliapaní. Pochovaní boli tak, ako boli vystrojení – teda v kostýmoch a maskách.

V Paríži v tom roku nasledovalo veľa podobných scén pripomínajúcich skazu Sodomy a Gomory.

Kráľ Ladislav

V roku 1457 vítala Praha po dlhom bezvládí nového kráľa. Ladislav Pohrobok vošiel s veľkou slávou do mestských brán. Onedlho nato sa vypravilo posolstvo do Francúzska za jeho nevestou Magdalénou. 700 jazdcov, ktorí viedli 80 bielych koní ako dar snúbenici, nasledovalo 26 vozov plných ďalších darov. Radosť a sláva všade, kam sa človek pozrel.

Len krátko potom kráľa náhle skolila choroba. Praha bola nevýslovne rozrušená, privolaní lekári však nič nezmohli. Tretí deň kráľ odkázal svoje poklady chrámu sv. Víta, vzal do rúk sviecu a pri pohľade na obraz Ukrižovaného a s modlitbou na perách zomrel. Praha bola v šoku a celý francúzsky dvor sa utápal v smútku. Skrátka – nepoznáme deň ani hodinu.

Sme tu len na chvíľu

Pôst a pokánie majú byť prípravou na posledný súd. V stredovekých kláštoroch sa konali v pôstnom období sprievody do krypty. Všetky svetlá boli zhasnuté, koberce aj kvety boli odstránené, uprostred len pokrytý čierny katafalk. Nie je úplne od veci zájsť v tomto období napríklad na cintorín a pripomenúť si, že smrť napokon dostane každého – bez ohľadu na jeho postavenie, vek či úspechy. Veď aj mnohí slávni panovníci sa nechali pred smrťou vyzliecť z kráľovských hávov, obliecť do kajúceho rúcha a posypať popolom.

V Čechách a na Morave ešte v nedávnej minulosti utíchali piesne a samopašné hovory. Jediné spevy, ktoré sa z domov ozývali, boli kajúce piesne. Nekonali sa svadby. Svedomito sa držal pôst, ľudia si dobrovoľne spôsobovali aj ďalšie ujmy – napríklad manželia si navzájom jeden druhého po vzájomnej dohode odopierali. Celá rodina sa modlila bolestný ruženec či krížovú cestu. Ženy nosili jednoduchšie šaty, odložili šperky, po smrteľnej nedeli sa obliekli priamo do smútočného. Veľmi prepracovaná bola táto prax napríklad v oblasti Chodsko.

Pôst sa pôvodne dodržiaval veľmi prísne. Nejde o to, aby sa človek pôstom bezúčelne trápil, je to podstatná časť sebazaprenia a pokánia. Keď sa človek nedokáže v banálnych „rozkošiach“ premôcť, dáva najavo, že je otrokom telesnosti, nie je schopný premáhať pokušenie ani sa dostatočne sústrediť na svoj duchovný život. Ide vlastne o veľmi „moderný“ jav. Ešte relatívne nedávno sa aj u nás v rámci pôstu napríklad nejedlo nielen mäso, ale aj vajcia, mlieko, maslo či syry. Niektorí ľudia od Zeleného štvrtka do nedele dokonca nejedli vôbec – teda pokiaľ ide o pokrmy pozemské. Za pripomenutie stojí, že Popolcová streda je dodnes dňom prísneho pôstu – teda zrieknutia sa mäsitých pokrmov a iba jedno nasýtenie za deň. Ak nám to zdravotný stav dovolí, môžeme sa zriecť jedla úplne.

Aký to má celé zmysel?

Od Popolcovej stredy do Veľkej noci je to dlhý čas, na jeho koniec sa však môžeme tešiť už počas pôstnej skrúšenosti. Pôstom, ako sme už naznačili, okrem posilňovania vôle očisťujeme svoju myseľ od telesnosti, obraciame ju k duchovným veciam, teda predovšetkým k Bohu. Okrem iného, kto kedy praktizoval pôst s týmto cieľom, vie, ako vnútorne naplňujúce sú tie tisíceré okamihy, kedy si pri náznaku telesného nepohodlia vždy znova a znova v daný moment uvedomíme, prečo to robíme, kam tým mierime a aký to má celé zmysel, po akom túžime cieli.

Veľká noc je nové stvorenie v Kristovi, víťazstvo nad smrťou, ktorou sme sa tak dlho a dôkladne zaoberali. Boh obnovil stvorenie obeťou svojho syna, ktorý priniesol milosť všetkým. Obnovil ho pre všetkých a začal tými poslednými, čo pre nás znamená, že sa vždy môžeme obrátiť, aj keď toho máme premnoho na svedomí. Je viac ako len symbolické, že prvý, kto dosiahol odpustenie, bol lotor ukrižovaný po pravici Kristovej, skutočný zločinec. Po Kristovom vzkriesení prichádza na scénu Maria Magdaléna, kajúca sa obrátená prostitútka. Má to privilégium vidieť vzkrieseného Mesiáša a spolu s lotrom po pravici zakúša radosť z odpustenia, pri ktorom si obaja uvedomujú, že ich vlastnými silami by bolo nedosiahnuteľné. Jediné, čo museli urobiť, bolo ich obrátenie ku Kristovi, pokánie a prosba o milosrdenstvo.

Naopak veľkňazi, ktorí si mysleli, že sú Bohu najbližšie a majú spásu na dosah, sa skrze svoju pýchu uzavreli milosti najviac. Svedectvo obrátenej prostitútky je povýšené nad svedectvo, ktoré logicky malo mať svojich nositeľov, ale neuskutočnilo sa – svedectvo farizejov. Na tom môžeme vidieť, že milosť pôsobí tam, kde je prijímaná. Pokiaľ ju neprijmeme, tak čím vyššie je naše postavenie v spoločnosti, tým hlbšie padáme.

Bez pokánia a prijatia Krista sa nemôžeme otvoriť milosti. Kajúcnosť, otvorenosť voči Bohu a jeho milosti vedie k postaveniu života na pevné základy zdravého rozumu osvieteného milosťou viery. V tom spočíva obnova stvorenia.

A práve na ňu sa, počnúc Popolcovou stredou, začíname intenzívne pripravovať. Je hádam zbytočné dodávať, že nekonečná radosť stojí za tú trochu námahy na tomto rozbúrenom svete.


Tagy článku

Odporúčame

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti sa éra veľkých silných osobností? Nekompromisný katolícky vodca je dodnes populárny

Zázrak v Portugalsku: Rytier v podobe úradníka. Krajina pod ochranou Panny Márie. Vráti...

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej priepasti. Aký vzdialený je rozhodujúci okamih? Človek zahrnutý láskou a nádejou. Démoni škodia pri každej príležitosti. Je na nás, komu pritakáme

Sedem posledných slov Krista: slávne, ale napriek tomu neznáme. Krik a kliatby z hlbokej...

to top